Tŕnistá cesta bankoviek do obehu (1.časť)

Autor: Jozef Ryník
31.05.2010 (08:00)

Papierové peniaze sa neobjavili prvýkrát v Európe, ale v Ázii.

Ich vznik súvisel s vynájdením papiera, čo sa podarilo Číňanom už v 2. storočí p.n.l.. Prvé papierové peniaze sa začali používať v Číne až v 7. storočí n.l..

Ďalšie známe použitie papierových platidiel súviselo s mongolskou nadvládou v Číne v 13. storočí. Mongolský vojvodca Kublaj chán dal tlačiť papierové peniaze, aby mohol zaplatiť žold svojej obrovskej armáde. Tlačil ich z čisto praktických dôvodov, keďže nemal dostatok mincí na zaplatenie vojakov. Navyše vojaci boli nútení papierové platidlá akceptovať.

Európa sa o používaní papiera ako platidla dozvedela prostredníctvom cestovateľa a kupca Marca Pola až na konci 13. storočia. Tento známy kupec a cestovateľ opísal vo svojich zápiskoch z ciest čínske papierové peniaze dynastie Sung zo 60. rokov 13. storočia. Za vlády dynastie Ming (1368-1644) sa vydávali v Číne ďalšie papierové platidlá, ktoré boli podobné mongolským. Tie boli v obehu iba necelých sto rokov, pretože v polovici 15. storočia boli papierové peniaze v Číne zakázané a opäť sa objavili až v polovici 19. storočia.

Papier ako surovina sa začal v Európe používať až v 15. storočí, ale papierové platidlá sa objavili až o dve storočia neskôr. Za otcov bankoviek sa považujú anglickí zlatníci. Tí v polovici 17. storočia začali ako prví používať papierové poukážky ako prostriedok výmeny. V tomto období bolo bežné, že šľachta a kupci si ukladali svoje peniaze do londýnskeho Toweru ako do trezoru. V 40. rokoch 17. storočia bola v Anglicku občianská vojna, a tak títo ranní podnikatelia hľadali bezpečnejší depozitný systém. Zlatníci využili túto situáciu a ponúkli kupcom vlastné trezory, ktoré používali na úschovu svojho tovaru. Navyše začali vydávať papierové poukážky, ktoré predstavovali hodnotu kupcami uloženého zlata alebo striebra. Dalo by sa povedať, že tieto poukážky boli v dnešnom ponímaní akísi predchodcovia depozitných certifikátov, prípadne zmeniek alebo šekov. Tieto poukážky kolovali mezi kupcami prevodom na rube a stali sa bežnými pri obchodných transakciách. Na týchto zlatníckych poukážkach bol text asi v tomto znení: “Sľubujem zaplatiť pánovi XY alebo jeho zástupcovi na požiadanie a po predložení tejto poukážky istú sumu." Napokon tam bol podpis emitenta.

Prvenstvo vo vydaní skutočnej bankovky však patrí Švédsku. Jej vydanie je spojené s menom kupca a podnikateľa Johanna Palmstrucha. Tento muž prišiel už v roku 1652 s myšlienkou vydať do obehu bankové papiere, ktoré by zneli na okrúhle sumy a boli by prevoditeľné rubopisom. Jeho idea sa najprv vo vládnych a finačných kruhoch neujala, ale jeho čas prišiel o pár rokov neskôr. V roku 1656 sa Johannovi Palmstruchovi podarilo založiť Štokholmskú banku, ktorá bola v podstate súkromná, ale úzko spojená so štátom, keďže polovica jej ziskov išla švédskej korune. Na začiatku 60. rokov 17. storočia navyše Švédsko viedlo nákladné vojny, a preto bola v krajine menová kríza a nedostatok hotovosti v kovových peniazoch. Z týchto dôvovodov sa obnovila myšlienka Palmstrucha na vydávanie papierových peňazí. 16. júla 1661 tak bola vydaná prvá bankovka v Európe štokholmskou bankou. Bola to v podstate kreditná poukážka, ktorá mala slúžiť ako alternatíva k nedostatkovým minciam. Táto poukážka sa už viac podobala na bankovky v dnešnom zmysle slova, pretože bola splatná na požiadanie, nezúročiteľná a prenosná z ruky do ruky. Tieto prvé bankovky boli tlačené na papieri s vodoznakmi a mali na sebe podpisy J. Palmstrucha, osem iných podpisov a niekoľko súkromných pečatí.

Ďalšie európske bankovky sa opäť spájajú so severskou krajinou konkrétne s Nórskom. V roku 1696 tam vydal nórsky kupec Jorgen Thor Mahlen súkromnú emisiu papierovych poukážok. Mahlen bol obchodníkom, ktorý zbohatol na zámorskom obchode. Zo svojich skúsenosti vedel, že jeho tovar, a teda aj kapitál, nebol v vždy na mori bezpečný. Často sa stal korisťou búrok alebo pirátov. Mahlen ako podnikateľ potreboval peniaze v hotovosti aj v čase, keď bol jeho tovar ešte na mori. Preto požiadal o kráľovské povolenie vydať papierové peniaze, ktoré by boli kryté hodnotou jeho tovaru. Povolenie dostal a vydal papierové peniaze v hodnote 50 tisíc krondalenov, ktoré mali stratiť platnosť po návrate jeho tovaru. Ich používanie sa po roku skončilo fiaskom, pretože Mahlen zbankrotoval.

Na konci 17. storočia sa objavili papierové peniaze aj v na americkom kontinente. Ich emisia bola spojená s vojnovými udalosťami, tak ako v mnohých iných prípadoch. Emitované boli v roku 1690 v Massachusetts Bay a slúžili na pokrytie nákladov na vedenie vojenskej výpravy do Kanady. Dôveru verejnosti si nezískali a ich obeh sa skoro skončil. Na konci 17.storočia sa objavujú aj bankovky vydavané prvými centrálnymi bankami v Európe. V roku 1694 bola založená Bank of England, ktorej hlavná úloha bola požičiavať peniaze vláde bojujúcej s Francúzskom. Keďže drahých kovov nebolo dostatok hneď po založení, začala banka vydávať papierové bankovky. Tie boli síce používané v obehu, ale nie bežne, lebo zneli na vysoké sumy.

O rok neskôr po anglickej banke bola založená Bank of Scotland. Tá začala tiež vydávať bankovky, ale na rozdiel od Bank of England emitovala aj nižšie nominály, ako napríklad jedno librovú bankovku z roku 1699.

S nástupom 18. storočia, ktoré sa spája s rozvojom obchodu a priemyslu, si postupne bankovky vydobili cestu do peňažného obehu a neskôr aj do peňaženiek bežných ľudí. 18. storočie sa však spája aj s viacerými peňaznými škandálmi, ktoré otriasli dôverou ľudí v papierovú menu. Tie si spomenieme až nabudúce.

Tŕnistá cesta bankoviek do obehu (2. časť)





Tweet