Dejiny falšovania (1.časť)

Autor: Jozef Ryník
10.08.2010 (10:30)

Nacistické falšovanie britských libier alias Operácia Bernhard.
Keď sa zaujímame o dejiny peňazí, nájdeme v nich okrem množstva menších falzifikácií bankoviek aj príklady masového falšovania. Tieto prípady sa často spájali s vojnovým konfliktom alebo bojom ideológií medzi jednotlivými krajinami.

Dôvody falšovania
Zámery falšovať meny cudzej krajiny by sa dali zhrnúť do 3 najdôležitejších skupín.

Často falšovanie malo slúžiť ako súčasť propagandy proti nepriateľovi. Tu sa používali často falošné peniaze, ktoré niesli na sebe text s rôznymi výzvami. Tie mali demoralizovať oponenta. Falošné peniaze v tomto prípade slúžili ako letáky. Z tejto skupiny môžeme spomenúť napríklad 1 korunovú bankovku s protikomunistickými heslami, ktorá sa objavila v ČSR v roku 1953, bankovky Bielej ruskej armády s anti-bolševickými textami počas občianskej vojny v Rusku v rokoch 1918-20 alebo z nedávnej minulosti americké falzifikáty irackých dinárov s protisadámovskými nápismi zo začiatku 90. rokov 20. storočia.

Druhý najbežnejší dôvod falšovania bolo jednoduchá snaha o poškodenie ekonomiky nepriateľskej krajiny. V tomto prípade sa vyrobilo veľké množstvo falzifikátov, ktoré sa mali infiltrovať do súperovej ekonomiky a spôsobiť mu infláciu meny. Z tejto skupiny falzifikácii sú najznámejšie falšovateľská franková aféra kniežaťa Windischgrätza alebo nacistické falšovanie britských libier.

Napokon mohlo mať falšovanie meny aj kombinovaný cieľ - propagačný, a zároveň poškodzujúci oponentovú ekonomiku. Dobrým príkladom je severovietnamská mena tlačená USA. Tá mala na ústrižku protikomunistický text, ktorý mohol byť odstrihnutý a peniaze použité.

My si teraz priblížime prípad jednej z najrozsiahlejších falzifikácií v dejinách Európy, ktorý sa spája s obdobím druhej svetovej vojny a týkal sa nacistického falšovania britských libier. Najväčšou falzifikáciou sa nazýva preto, lebo Nemcom sa podarilo vyprodukovať falošné peniaze v hodnote až 600 mil dolárov. Okrem toho, že toto falšovanie bolo kvantitatívne obrovské, pokladajú sa nemecké falzifikáty za jedny z najkvalitnejších a navyše táto operácia sa môže pochváliť aj najrozvetvenejšou sieťou distribútorov. Od roku 1939 bolo Nemecko vo vojne s Veľkou Britániou. Ako už veľakrát predtým v histórii, sa aj Nemci pokúsili bojovať proti nepriateľovi aj na poli ekonomiky. V prípade Británie sa rozhodli zaútočiť na jej menu formou falšovania bankoviek. S myšlienkou falšovať libry prišiel dôstojník SS Alfred Helmut Naujocks potom, čo uvidel veľmi kvalitné britské falzifikáty nemeckej poukážky znejúcej na 50 fenigov, kde Briti pripojili aj protihitlerovský text. Ďalšou z inšpirácií bola pre Nemcov falšovateľská franková aféra kniežaťa Windischgrätza z 20. rokov 20. storočia. Na rozdiel od neho Nemci chceli falšovanie robiť vo veľkom.

Cieľ akcie
Nemeckí nacisti mali v pláne vyrobiť falošné libry v hodnote okolo miliardy dolárov. Predpokladali, že sa im podarí zhodiť väčšinu z toho množstva z lietadiel nad Britániou, a tým spôsobiť v krajine obrovskú infláciu, ktorá mala položiť na kolená nepriateľskú ekonomiku, prípadne ju aspoň oslabiť. Celá pripravovaná akcia dostala krycí názov operácia Bernhard podľa jedného z organizátorov kapitána SS Berndarda Krűgera. Samozrejme, že takáto rozsiahla falšovateľská operácia sa nekonala bez vedomia najvyšších predstaviteľov nacistického Nemecka. Schvaľovali ju R.Heydrich, H. Himmler, ale vedel o nej aj samotný Hitler.

Prípravy
Ako pri každom falšovaní bolo aj tu potrebné zariadiť podmienky na falšovanie. V prvom rade bolo nevyhnutné zohnať dobrý tím odborníkov na jednotlivé technické fázy falšovania. Nemcom pri vytváraní tímu pomohla skutočnosť, že už fungujúce koncentračné tábory boli plné židovských vedcov z celej Európy. Postupne sa Nemcom podarilo zozbierať odborníkov na fyziku, fotografiu, matematiku, ale aj technikov, maliarov a grafikov. Spolupracovať ich prinútili v drsných podmienkach koncentračných táborov jednoduchým zvýšením prídelov jedla, cigariet, počúvaním rádia prípadne možnosťou čítať dennú tlač.
Bezpečné a utajené miesto na falzifikátorskú činnosť sa stal jeden z barákov v koncentračnom tábore Sachsenhausene pri Berlíne, ktorý bol dňom aj nocou ostro strážený jednotkami SS. Financie na celú akciu išli priamo od štátu, keďže na jej úspechu záležalo, ako sme si spomenuli priamo najdôležitejším osobám v Nemecku.

Ďalšou z podmienok úspechu falšovania bolo kvalitné technické zabezpečenie a dobrý materiál na výrobu bankoviek.
Proces tvorby
Prvá prekážka, ktorú museli falšovatelia prekonať, bola vyrobenie kvalitného bankovkového papiera. Nemci sa obávali, že by mohlo trvať mesiace, dokým sa im podarí napodobniť kvalitu papiera, ktorý bol vyrábaný starou technológiou. Predpokladali tiež, že bankovkový papier je vyrábaný zo špeciálnej látky produkovanej z trstiny alebo rákosa pochádzajúcich z niektorej z britských kolónii. Po dôkladnej chemickej analýze a mnohých pokusoch však s úľavou zistili, že papier na bankovky bol vyrábaný z obyčajného ľanového plátna. Pri výrobe papiera sa však využívalo už použité plátno, teda v postate handry. Toto zistenie znamenalo aj to, že papier musel byť vyrábaný opatrne a ručne.

Napodobniť vodoznak tiež nebolo jednoduché. Presnosť a kvalitu reprodukcie vodoznaku sa podarilo dosiahnuť potom, čo rytci a kresliči študovali britskú bankovku premietnutú a zväčšenú na stenu projektorom. Zväčšeninu sledovali viacerí rytci súčasne, a preto čo jeden zabudol, druhý mohol doplniť. Napokon sa Nemcom podarilo získať aj sériové čísla a písmená bankoviek.

Pokusy s papierom sa prevádzali od roku 1940, ale až v lete 1942 boli vyriešené všetky technické problémy. Našli sa vhodné firmy na výrobu papiera vo veľkom a bol získaný aj kvalitný atrament a tlačiarenské stroje. Do decembra 1942 boli už stroje nainštalované, rytecké práce hotové, a tak sa mohlo začať so samotnou tlačou. V januári 1943 bol napokon skompletizovaný aj tím odborníkov, keď bol do koncentračného tábora privezený profesionálny falšovateľ S. Smolianoff. Tento šikovný kreslič a maliar mal skúsenosti práve s falšovaním britských libier, ktoré vykonával na konci 20 rokov a v polovici 30. rokov 20.storočia. Smolianoff pomohol falšovateľom hlavne pri oprave chýb na falzifikátoch.

Kvalita falzifikátov
O precíznosti práce falšovateľov svedčí aj to, že pred samotným spustením tlače bankovky venovali prípravám na tlač asi 20 hodín. Kvalita sa mala zabezpečiť aj tým, že sa každá bankovka tlačila na etapy. Najprv sa vytlačili texty s podpismi a dátumom, neskôr slovo five a nakoniec sériové čísla a písmena. Už hotové falzifikáty boli rozdelené do 4 skupín podľa kvality. Najkvalitnejšie mali byť použité v neutrálnych krajinách. Menej vydarené sa použili na podplácanie kolaborantov v okupovaných štátoch. Bankovky v tretej skupine slabej kvality mali byť zhodené lietadlom nad Anglickom a napokon boli takzvané nepodarky, ktoré sa vôbec nemali použiť. Na zdôraznenie dôveryhodnosti bankoviek sa kvalitné kusy navyše ešte predierkovali, aby sa napodobnila ich starobylosť, keďže bolo známe, že anglickí bankoví úradníci zopínali bankovky spolu.

Kvalitu falzifikátov si môžeme ukázať aj na týchto číslach. 40 % produkcie falzifikátov tvorila 5 librovka. Okrem nej sa falšovali aj 10, 20 a 50 librovky, ktoré tvorili každá po 20% z celkovej produkcie. Mesačne sa vyrobilo až 650 tisíc falzifikátov, z toho až 40 % výbornej a dobrej kvality. Ročná produkcia nebola stabilná, ale napríklad za rok 1944 sa vytlačilo viac ako 8 miliónov falošných bankoviek.

Distribúcia
Ako sme spomínali vyššie, Nemcom sa podarilo vybudovať veľmi dobre organizovanú a širokú sieť distribútorov falošných libier. Falzifikáty prúdili do celej Európy prevažne diplomatickou poštou priamo na nemecké ambasády vo vybraných štátoch. Distribučnú sieť tvorili aj manažéri hotelov alebo bankový zamestnanci.

Prvý pokus o masovú distribúciu bol zaznamenaný v lete 1943 vo Francúzsku a Grécku. Tamojšie nemecké okupačné úrady však distribúcii v zárodku zakázali. Mali na to logický argument, keďže sami sa snažili mať v okupovaných krajinách funkčnú ekonomiku, z ktorej by malo prospech samotné Nemecko. Falošné libry by im preto jednoznačne marili ich úsilie. Po tejto skúsenosti sa rozhodlo, že falošné bankovky nebudú rozširované v Nemeckom okupovaných krajinách. Falzifikáty preto putovali najmä do neutrálnych štátov a do znepriatelených krajín.

V týchto destináciách boli falošné libry používané na viacero účelov. Míňali sa napríklad na zaplatenie kolaborantov, informátorov pri oslobodzovaní Mussoliniho zo zajatia v jeseni 1943 alebo boli použité aj na nákup zbraní. Okrem neutrálnych a nepriateľských krajín sa falzifikáty objavili aj v severnej Afrike, najmä v Egypte. Tam Nemci rozširovali hlavne 1 librovú bankovku s pripojeným propagačným textom v arabštine, ktorý spochybňoval kvalitu britskej meny.

Prezradenie a osud falzifikátov
Bolo len otázkou času kedy sa táto rozsiahla falšovateľská akcia dostane do povedomia Británie. Briti mali počas vojny kvalitnú sieť špiónov a už v apríli 1943 mali informácie o falšovaní ich meny. Opatrenia proti rozširovaniu falzifikátov nedali na seba dlho čakať. Bank of England prestala postupne vydávať 10 librovú bankovku a z obehu sa sťahovali aj bankovky vyšších nominálov. Na konci vojny, v máji 1945, prestala 10 librovka platiť úplne. Namiesto starých sa preto začali vydávať nové bankovky s nedávno objaveným ochranným prvkom - metalickým prúžkom citlivým na elektrinu.

Medzičasom, ako začali Nemci vo vojne prehrávať, sa vo falšovateľskej dielni pracovalo na tlači stále väčšieho množstva falošných libier. Falšovatelia sa však nezastavili iba pri librách. Zo Sachsenhausenu vychádzali aj falošné pasy, rôzne iné identifikačné papiere, bankovky Juhoslávie, talianské líry spojeneckých vojsk alebo dočasné maďarské peniaze Sovietskej armády. Napokon sa v roku 1944 pristúpilo aj k falšovaniu amerických dolárov. Spočiatku Nemci nemali záujem o doláre, keďže neboli ani vo vojenskom konflikte s USA. Situácia na konci vojny, keď im tieklo do topánok, bola už celkom iná, teda zrelá na všeličo, čo by pomohlo zvrátiť prehry na bojiskách. Rozhodnutie padlo na falšovanie 100 dolárovky, keďže času bolo málo a potreba hotovosti veľká. Z časového stresu pramenil aj veľký tlak na väzňov – falšovateľov, aby sa s prípravnými prácami poponáhľali.

V tom čase už aj väzni vedeli o situácii na fronte, a preto sa odhodlali falšovateľskú prácu sabotovať ako sa len dalo. Pracovali pomalšie a zámerne predlžovali prípravy plače. Na pomalé temto mali aj iný dôvod, keďže vedeli, že ak nebudú mať čo falšovať, nebudú naďalej potrební, čo znamenalo istú smrť. Na jeseň 1944 bolo organizátorovi B. Krűgerovi naznačené, že keď nebude 100 dolárovka čoskoro hotová, bude on sám poslaný na ruský front. Na jeho tlak sa napokon práce dokončili ku koncu roka 1944. V januári 1945 bolo už hotových prvých 20 skúšobných kusov 100 dolároviek. Dokončiť a hromadne distribuovať sa ich už nepodarilo. Po vojne Američania odhadovali, že sa vyrobilo asi 6000 kusov 100 dolároviek, ale napokon väzni potvrdili množstvo iba okolo 200 kusov.

Vo vojnových operáciách boli zničené niektoré fabriky, ktoré dodávali materiál na falšovanie. Väzni boli v marci prevezení do iného koncetračného tábora Mauthausenu a neskôr do malého mestečka pri Linzi. Celá falšovateľská dielňa bola zničená a časť uskladnených bankoviek bolo spálených.

Falšovateľský tím mal byť samozrejme zlikvidovaný, keďže Nemci nechceli mať svedkov ich nekalej činnosti. Zhodou okolností sa väzni napokon sa zachránili, keďže v zhone ustupujúci Nemci nestihli zrealizovať ich likvidáciu.

Osud zvyšných falošných librových bankoviek bol tiež zaujímavý. Utekajúci Nemci ich napokon vysypali z 15 kamiónov boli do malej riečky Traun. Odtiaľ vraj boli libry zbierané vidiečanmi. A keďže bol na konci vojny nedostatok papiera libry, poslúžili aj ako toaletný papier.


Dejiny falšovania (2. časť)
 
Zdroj: currency_den.tripod.com, unmuseum.org/nazigold.htm, Foto: nbbmuseum.be