Andrej Zaťko

História hovorí, že vytvorenie menovej únie bez fiškálnej viedlo k jej rýchlemu zániku. Ak sa chce eurozóna posunúť ďalej a prekonať svoje problémy, je jedným z riešení hlbšia ekonomická integrácia spojená s istou mierou centralizácie. Rizikom tohto procesu však je, že by mohol byť spätý s určitou mierou straty suverenity, o rozpočtoch a financiách by sa rozhodovalo v centre, čo mnohé krajiny odmietajú. Skeptici pripomínajú, že v minulosti sa decentralizované riešenia ukázali ako efektívnejšie a viedli paradoxne k väčšej integrácii a rýchlejšiemu pokroku ako snaha o riadenie „z centra“. K tomuto názoru sa prikláňame aj my.

Problém eurozóny nevyrieši centrálna vláda, ale skôr splnenie mikroekonomických kritérií fungovania optimálnej menovej zóny, ako ich definoval nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Robert Mundell. Hovoria o dokonalej pružnosti cien a miezd a voľnom pohybe pracovných síl, a v Európe zatiaľ úplne splnené nie sú. Možno aj tu je potrebné hľadať aktuálne dlhové problémy eurozóny, kde dlh je sčasti symptómom problémov ako ich hlavnou príčinou.

Prísnejšie sankcie za nedodržiavanie pravidiel by mohli v skutku viesť štáty s menej zodpovedným prístupom k verejným financiám k väčšej fiškálnej disciplíne. Avšak prísnejšie sankcie za dodržiavanie pravidiel nie sú všeliekom a sami o sebe nepomôžu dostatočne. Je nutné robiť aj reformy, ktoré vytvoria priestor pre vyššiu konkurencieschopnosť a rýchlejší rast hospodárstiev, zlepšia príjmové stránky rozpočtov a naopak umožnia znížiť tlaky na výdaje a zvýšiť dôveru finančných trhov v krajinu.