Dolár prežije geopolitický a ekonomický úpadok USA
09.01.2012 (16:45)
Mnoho významných ekonómov už dlhší čas tvrdí, že dolár môže rýchlo stratiť postavenie hlavnej rezervnej meny sveta kvôli rôznym štrukturálnym problémom Spojených štátov a možným geopolitickým úpadkom najväčšej svetovej ekonomiky.
Ničiť by ho mohla najmä neschopnosť americkej vlády dostať pod kontrolu dlh a permanentná menová expanzia centrálnej banky - FEDu. Prierez históriou bývalých dominantných svetových mien však napovedá niečo iné.
Už počas existencie Rímskej ríše mala India obrovské obchodné prebytky s Rimanmi. V historických análoch Ríma sa spomína, že „nebolo roka, kedy by zahraničnoobchodný deficit nepresiahol 50 miliónov sestercií.“ Dôsledkom bol každoročný odlev zlatých a strieborných mincí práve do Ázie. Rím na to reagoval tým najjednoduchším a nie príliš férovým spôsobom. Znížil obsah drahého kovu v minciach, čo je v podstate antická forma monetizácie vedúca k inflácii. Archeologické nálezy v Indii, ale napríklad aj na Slovensku však naznačujú, že tieto oblasti akceptovali rímske mince aj dlho po tom, ako bolo jasné, že ich hodnota padla. Navyše sa používali ešte dlho po oslabení vplyvu Ríma.
V 16. storočí bolo Španielsko vďaka dobitiu Latinskej Ameriky vnímané ako superveľmoc. Prítok zhruba 17- tisíc ton striebra a 181 ton zlata zo zámoria počas tohto obdobia robil Španielov bohatých a podporoval ich obrovské vojnové výdaje. Rýchly rast menového kovu však spôsobil v Španielsku za 100 rokov štvornásobný rast cien a ani obrovské bohatstvo nezabránilo, aby Madrid štyri krát vyhlásil bankrot a otvoril si cestu k strate dominantného svetového postavenia. Napriek tomu sa však španielske strieborné mince používali ako celosvetovo uznávané platidlo s tým, že v USA sa s nimi dalo oficiálne platiť až do roku 1857. Dlho po tom, ako Španieli stratili svoju moc.
Na prelome 19. a 20. storočia fungovali rôzne druhy zlatého štandardu pod taktovkou vtedajšej hlavnej veľmoci – Veľkej Británie. Systém sa začal rúcať počas I. svetovej vojny. Aj keď v medzivojnovom období boli pokusy o obnovu zlatého štandardu, Veľká depresia v roku 1931 prinútila Bank of England k odstúpeniu od tohto mechanizmu, ktorý garantoval výmenu libry za zlato vo fixnom kurze. Napriek tomu, že geopolitický a ekonomický vplyv Britských ostrovov od konca I. svetovej vojny začal postupne klesať, libra bola stále hlavnou menou svetového obchodu a ešte v roku 1950 sa držala viac ako polovica svetových devízových rezerv v šterlingoch. Teda vyše 50 rokov po tom, čo boli „prvé husle“ svetovej ekonomiky v rukách USA.
Po II. svetovej vojne vznikol Bretton - Woodsky menový systém fixných kurzov, kde bol na požiadanie dolár konvertovateľný za zlato pevným pomerom. Chybou systému bolo, že umožňoval rast globálnej ekonomiky iba za cenu deficitov USA, čo podkopávalo schopnosť Washingtonu garantovať kurz 35 USD za uncu zlata. Systém nakoniec v roku 1971 skolaboval, no doláru to v postavení jednotky medzi svetovými menami ani trocha neublížilo, hoci v zlatom vyjadrení stratil väčšinu svojej hodnoty. Nevadí mu ani rýchly vzostup niektorých rozvíjajúcich sa ekonomík. Deutsche Bank dokonca tvrdí, že ich kurzy naviazané na dolárovú „kotvu“ znamenajú ešte väčšie posilnenie postavenia „zelenej bankovky“, keďže tieto štáty budujú devízové rezervy hlavne v dolári.
História teda ukazuje, že ak sa raz mena dostane do pozície globálnej „jednotky“, môže byť dlho odolná voči strate geopolitickej, či ekonomickej sily krajiny svojho pôvodu. Čína síce môže čoskoro predbehnúť USA v pozícii najväčšieho svetového hospodárstva, juanu však potrvá ešte veľmi dlho, kým odsune dolár na vedľajšiu koľaj. Tzv. „bezdolárový“ svet je tak ešte hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Týmto však netvrdím, že dolár nebude z dlhodobého hľadiska strácať na hodnote voči reálnym aktívam, či iným menám.
Tweet