Elena Kohútiková

V princípe by banky mali byť schopné sa zachrániť vlastnými silami, alebo aspoň sa reštrukturalizovať a rekapitalizovať vlastnými silami do najvyššej možnej miery. To, že to cyperské banky nedokázali, súviselo s ich nadmernou veľkosťou a expozíciou voči Grécku, čo bolo do veľkej miery dané aj pravidlami, ktoré fungovali v rámci EÚ a Eurozóny (tolerovanie daňového a finančného raja a fiškálne nezodpovedného člena euroklubu). V tomto kontexte by asi nebolo rozumné nechať cyperské banky a Cyprus ako taký úplne napospas, pretože by sa tým zneistili vkladatelia v ďalších krajinách Eurozóny, čo by malo fatálne následky nielen pre bankový sektor ale aj Eurozónu ako takú. Koniec koncov, prvý, nevydarený pokus o bailout Cypru, ktorý zahŕňal zdanenie aj poistených vkladateľov do 100 tisíc euro jasne ukázal, aké dôsledky bude mať porušenie dohodnutých pravidiel.

Prípad Cypru je do určitej miery jedinečný, pretože zahŕňal kombináciu extrémne predimenzovaného bankového sektora so zlou kvalitou aktív (grécke a cyperské) a fiškálnou laxnosťou suverénneho štátu. V rámci Eurozóny síce môžeme nájsť krajiny, ktoré majú ešte bujnejší finančný sektora ako Cyprus, ale tie majú väčšinou usporiadané verejné financie (viď Luxembursko).