Zaujímavé riadenie

22.07.2003 (00:00)

Činnosť Ľudovej banky spojená s menom farára
Pokračujeme v predstavovaní bánk...

Jednou z ďalších bánk so slovenským kapitálom bola Ľudová banka v Ružomberku. Nestala sa síce celoslovenskou bankou ako Tatra banka alebo Slovenská banka, ale vo svojom regióne hrala významnú úlohu. Podobne ako už dve spomínané banky aj ona mala vo svojom vývoji fázy rozkvetu, ale aj obdobia kríz. Bola však špecifická v tom, že jej činnosť bola spojená dlhé roky s menom farára Andreja Hlinku, ktorý stál na jej čele 23 rokov.

O tom svedčí už jej založenie v roku 1907. Viacerí historici uvádzajú, že Ľudová banka bola založená špeciálne kvôli A. Hlinkovi. Mala zabezpečiť finančné istoty a miesto pre Hlinku po jeho návrate z väzenia, keďže sa predpokladalo, že ako duchovný stratí svoju faru. Zakladajúce valné zhromaždenie Ľudovej banky sa konalo v máji 1907. Banka začínala s kapitálom 66 000 korún. Vznikla v meste, kde už pôsobila jedna slovenská banka - Úverná banka (neskôr premenovaná na Sloven-skú banku), a preto jej bola Ľudová banka nevítanou konkurenciou. V čase Hlinkovej dvojročnej väzby banku riadil obchodník Fedor Houdek, a tá pod jeho vedením prosperovala. Vklady v banke sa postupne zvyšovali, pretože popularita Hlinku medzi ľudom priťahovala do banky nových vkladateľov. Už v marci 1910 sa zvýšil jej základný kapitál na 200-tisíc korún. Po návrate Hlinku z väzenia F. Houdek odstúpil z miesta riaditeľa a Hlinka bol zvolený na jeho miesto. Žiaľ, Hlinka nemal ekonomické vzdelanie a ani skúsenosti s riadením banky. Do banky si pritiahol sebe blízkych ľudí, ktorí sa v bankovníctve tiež veľmi nevyznali. Banka poskytovala úvery bez preskúmania bonity veriteľa, porušovali sa stanovy a nevýhodne sa investovalo. Navyše Hlinka sa správal ako majiteľ banky a nie ako jej správca. Preto aj s peniazmi klientov zaobchádzal ako so svojimi. Ako uvádza prof. R. Holec v štúdii Slovenský bankový úradník na prelome 19. a 20. storočia ( in: zborník Historik v priestore a čase, Bratislava, 2000): "Jeho diktátorsky presadzovaný úverovo-pôžičkový voluntarizmus vyvolával bolenie hlavy u každého odborníka..." V riadení banky sa prihliadalo aj na kamarátske a rodinkárske vzťahy. Do bankových transakcií sa vťahovali aj politické záujmy a ambície jej riaditeľa. O tom, že vedenie banky nebolo odborné, svedčí aj zloženie jej funkcionárov. Medzi nimi bol aj biskup J. Vojtaššák alebo I. Grebáč - katolícky farár. Akcionármi boli aj viacerí významní predstavitelia slovenského politického a kultúrneho života ako Vavro Šrobár, rodina Krčméryovcov, Labayovci, F. Juriga, ale aj rodina amerického Slováka M. Bosáka.

Počas 1. svetovej vojny Hlinka neuvážene špekuloval na budapeštianskej burze s peniazmi banky. Nakúpil cenné papiere, ktoré po skončení vojny a vzniku Československa zostali v cudzom štáte - teda v Maďarsku. Aby sa vyhol strate z týchto investícií dal Hlinka príkaz na predaj týchto cenných papierov a na nákup 4 % uhorských dôchodkových obligácií (tiež nazývaných renty), ktoré predpokladal, že sa mu podarí previesť do ČSR. Tu ich chcel dať okolkovať, a teda uznať (nostrifikovať) ako československé obligácie. Už 31. 1. 1921 píše Hlinka list Bankovému úradu ministerstva financií do Prahy, že by Ľudová banka chcela lombardovať tieto obligácie vo výške 5 mil. korún. Bankový úrad si však zistil, že iba 1 400 000 týchto obligácií je písaných na Ľudovú banku a ostatné boli súkromného charakteru. Preto ich odmietol lombardovať v plnej výške. Povolil však Ľudovej banke pôžičku, ak ju použije na hospodársky užitočné investície do slovenského priemyslu. Pôžička z Bankového úradu však nebola použitá v prospech banky, ale na splatenie dlhov niektorých jej akcionárov. Zmenka vydaná bankou vo výške 2 mil. Kč na krytie tejto pôžičky napokon nebola splatená na čas, a preto Bankový úrad zmenku banke protestoval. Banka sa však nechystala ani po protestovaní zmenky platiť. Jej riaditeľ Hlinka dokonca vyhlásil: "My nič neplatíme. Nech nám uznajú renty alebo nech nás dajú na bubon! Ja nemám čo stratiť! Faru mi nevezmú a z tej vyžijem. Bude aspoň z toho európsky škandál!" O zlom finančnom stave banky sa postupne dozvedeli aj jej veritelia a vkladatelia. Tí prví začali vypovedať úvery a tí druhí vyberať svoje vklady, čo ešte zhoršilo situáciu banky. Hlinka nehľadal vinu vo svojom vedení banky, ale všetky straty banky zvaľoval na krach podnikov Jána Jančeka, ktorý bol v banke zadlžený, na všeobecnú povojnovú hospodársku krízu a na neúspešne investovanie do Drevárskej účastinnej spoločnosti. Neuvedomoval si, že za poskytnuté úvery neskôr skrachovaným podnikom bol zodpovedný aj on sám. O jeho alibizme svedčí aj ďalšia veta: "Robte čo chcete. Ja mám ľahkú situáciu. Ja poviem ľudu, že Česi a jančekovci zničili banku." Hlinka sa tiež spoliehal na svoje politické konexie, keď rátal s tým, že vláda nenechá Ľudovú banku padnúť a pomôže ju sanovať.

Už v januári roku 1923 však ministerstvo financií uvalilo na banku moratórium na plnenie všetkých jej záväzkov a vymenovala do banky dozorného komisára A. Styka. Nekrytá strata bola k 31. 12. 1922 zistená vo výške viac ako 12 mil. Kč. Pôvodne finančné kruhy zamýšľali banku zlikvidovať s pomocou vlády tak, aby neboli poškodení jej vkladatelia. To však Hlinka nechcel pripustiť a navrhol banku sanovať z vlastných zdrojov, ktorá by však poškodila vkladateľov. Títo by museli prijať na dlhší čas nižší úrok zo svojich vkladov, prípadne ponechať vklady v banke bezúročne. Napokon až v roku 1924 politickým lobbingom predstaviteľov ľudovej banky a intervenciami V. Paulínyho, riaditeľa Národnej banky v Banskej Bystrici, banka dosiahla na ministerstve financií riešenie svojej krízy. Bola jej poskytnutá pôžička 10 mil. s 3-percentným úrokom na 15 rokov s podmienkou, že banka vstúpi do afilačného (afilácia: kapitálové ovládnutie banky s ponechaním jej právnej subjektivity) vzťahu s Národnou bankou, ktorá bude mať kontrolu nad sanáciou Ľudovej banky. Banke boli tiež uznané 4-percentné uhorské dôchodkové obligácie v plnej výške 5 mil. a "Jančekovské" závody mali byť výhodne predané. V auguste 1925 na valnom zhromaždení bola napokon podpísaná afilačná zmluva medzi Ľudovou bankou a Národnou bankou. V správe banky ostali traja zástupcovia Ľudovej banky a prišli štyria predstavitelia Národnej banky. Na zhromaždení sa odhlasovalo aj poďakovanie ministrom B. Bečkovi a M. Hodžovi za pomoc pri sanácii. Jednoznačne to teda potvrdzuje, že kríza v Ľudovej banke sa riešila na najvyšších miestach.

V januári 1927, keď Hlinkova slovenská ľudová strana vstúpila do vlády sa lehota splatnosti spomínaného úveru predĺžila na 40 rokov. Afilačná zmluva s Národnou bankou sa tiež skončila v roku 1927. Ľudová banka bola teda s pomocou vládnych kruhov úspešne sanovaná a ostala ako samostatný bankový ústav. Samotný Hlinka sa vzdal predsedníctva v správnej rade banky až v roku 1933 a naďalej sa venoval iba politike.

Autor: Jozef Ryník, INVESTOR