Banky sa musia sústrediť na svoj „core“ biznis

Autor: Jozef Ryník
28.09.2009 (16:45)

Peter Krutil pôsobí na slovenskom kapitálovom trhu od jeho vzniku, stál pri zrode bratislavskej Burzy cenných papierov a dnes sa v pozícii člena predstavenstva venuje firemným klientom v Slovenskej sporiteľni. Myslí si, že banky pri prekonávaní krízy by sa mali sústrediť na svoj „core“ biznis a nevymýšľať „špeciality“ ktoré niektoré z nich stáli život.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium ekonómie?
Dá sa povedať, že pri rozhodovaní na akú vysokú školu pôjdem rozhodol aj vlpyv otca, ktorý bol tiež ekonóm a pracoval v podnikových financiách.

Ako ste sa dostali k bankovníctvu?
Bol som generácia, ktorá zažila rok 1989 na vysokej škole. Mal som teda poznatky aj z centrálne plánovanej ekonómie, ale už aj základy z trhového hospodárstva. Pôvodne som uvažoval, že skončím ako manažér v nejakom výrobnom podniku, ale v tom čase sa otvorili možnosti štúdia v zahraničí a ja som to využil. Šiel som do Švajčiarska a v rokoch keď sa naša ekonomika reštrukturalizovala, ja som nasával teoretické vedomosti o trhovej ekonomike. Po škole v roku 1991 boli priemyselné podniky v útlme, prepúšťali alebo sa zatvárali. Jediný sektor, ktorý sa rýchlo rozvíjal a ponúkal možnosti mladým ľuďom bez skúseností, ale s jazykovými znalosťami bolo bankovníctvo. Tak som sa tam zamestnal, rovnako ako mnoho mojich spolužiakov.

Prečo ste sa zamerali na financie a obchodovanie na burze?
Zamestnal som sa vo VÚB, kde sa vytváral tím ľudí, ktorí mali rozbehnúť investičné bankovníctvo a obchodovanie s akciami a dlhopismi. Boli sme pri vzniku Bratislavskej burzy cenných papierov, vytvárali sme systém obchodovania na burze. Rozhodovali sme sa, či bude elektronický alebo ako v New Yorku, kde sa brokeri prekrikujú. Tiež sme uvádzali firmy na burzu, obchodovali s dlhopismi a devízami. Boli to pekné časy, navyše zamestnávateľ nám umožňoval aj profesionálne rásť a posielal nás na rôzne zahraničné stáže a kurzy.

Kedy ste sa dostali aj k praktickému investičnému bankovníctvu?
Už vo VÚB banke sme analyzovali firmy, ktoré vzišli z prvej vlny privatizácie a rozhodovali sme o ich umiestnení na burze. Tiež sme radili investorom.

Kto boli vtedy investori?
DIK-ovia teda držitelia investičných kupónov. My sme vytvárali investičné fondy, ktoré alokovali ich podiely vo firmách.

Boli ste pri zrode Burzy cenných papierov v Bratislave. Dnes sa zdá, že táto burza dožíva. Prečo je to tak?
Na jej terajšom stave sa podieľavo viacero faktorov. V prvom rade to bol spôsob privatizácie v 90. rokoch. Burza na svoje fungovanie potrebuje kapitál od investorov a tituly, do ktorých sa kapitál môže investovať. Prvá vlna privatizácie vyprodukovala veľké množstvo investorov, ktorí nemali veľký kapitál. Preto sa akcie spoločností nezačali obchodovať na burze, medzi množstvo malých akcionárov, ale akcie sa zhlukovali do rúk manažmentu. Tak sa strácali tituly, ktoré by mohli byť obchodované na burze. Tiež všetky doterajšie vlády predávali väčšinu štátneho majetku nie prostredníctvom burzy, ale priamo manažérom a neskôr strategickým zahraničným investorom.

Domáci aj zahraničný kapitál chýbal na Slovensku v 90. rokoch, ale prečo sa burza neprebrala za posledných desať rokov, keď kapitál už prichádzal?
Musím povedať, že na tom sa podpísali aj banky na Slovensku. Kapitálový trh je totiž alternatíva alokácie peňazí k bankám. Na Slovensku sa však peniaze, ale aj dlhopisy umiestňovali a obchodujú sa zväčša cez banky. Väčšina firiem na Slovensku sa nefinancuje cez dlhopisy či predajom akcií, ale pôžičkami od bánk.

Prečo to tak je?
Myslím si, že je to aj absenciou kultúry investovania medzi ľuďmi. Slováci jednoducho nie sú ochotní riskovať a investovať svoje úspory do akcií či dlhopisov. Navyše sa v minulosti na podobných obchodoch popálili. Napríklad Poliaci sú na tom lepšie. Na druhej strane v Poľsku existuje dobrá ponuka titulov, preto ľudia investujú. Takže na začiatku bola ponuka, ale nebol dopyt a neskôr už dopyt bol, ale ponuka titulov už chýbala. Navyše Slovensko je malá krajina, kde je priestor na obchodovanie s kapitálom obmedzený. Firmy tu nie sú veľmi veľké a aj preto takmer nechodia na burzu.

Prečo sa firma rozhodne ísť na burzu?
Dôvody sú rôzne. Niektoré firmy idú na burzu preto, že nevedia z vlastných zdrojov zabezpečiť kapitál na ďalší rozvoj. Iné úspešnejšie firmy napríklad nechcú investovať celý svoj kapitál do rozvoja firmy a radi si časť prostriedkov požičajú cez burzu. Napokon si pomocou burzy majitelia firmy vyberajú zisky, keď časť svojho podielu predajú. Tiež si týmto spôsobom môžu overiť hodnotu svojej firmy, pretože na burze dostanú férovú cenu.

Je ešte šanca bratislavskú burzu oživiť?
Myslím si, že burza je odsúdená na kooperáciu s okolitými burzami, aby vedela konkurovať iným poplatkami, ale aj ponukou titulov. Môže sa stať aj súčasťou jednej z nich. Vo svete je bežné, že jedna burza vlastní inú.

Prečo v tomto roku poklesli zisky bánk na Slovensku?
Mal na to vplyv prechod na euro, ale aj ekonomická kríza. Dnes, ale môžeme sledovať, že pokles sa znižuje a zisky sa blížia tým spred krízy. Zmena nastala v pohľade bánk na riziká, sú opatrnejšie, tvoria väčšie rezervy, tiež obozretnejšie investujú a sústreďujú sa na svoj „core“ biznis teda na požičiavanie peňazí a investovanie do najbezpečnejších čiže štátnych cenných papierov.

Vy máte na starosti firemnú klientelu. O firmách sa píše, že jeseň bude pre nich kritická, zvýši sa ich platobná neschopnosť a možno aj niektoré skrachujú. Už cítite tie problémy?
Myslím, že už leto bolo horúce. Museli sme sa niektorým klientom venovať viac kvôli ich zhoršenej kondícii a reštrukturalizovali sme ich úvery. Je otázne, či sa prepad hospodárstva zastaví, ako sa to dnes javí, alebo bude pokračovať. Ak pretrvá, bude problémových firiem pribúdať.

Dá sa povedať, že banky požičiavajú firmám menej peňazí?
My nepožičiavame menej, ale firmy si chcú menej požičiavať, tiež sú opatrnejšie. Na druhej strane treba priznať, že aj banky nepožičiavajú peniaze tak ľahko ako v minulosti. Ale stále máme chuť podporovať dobré projekty.

V čom kríza bankám pomohla?
Pomohla im vrátiť sa na zem, umožnila nám zefektívniť naše podnikanie, niekde škrtať a reštrukturalizovať, na čo sme nemali čas v období hojnosti.

Najnovšie vám ratingová agentúra Fitch potvrdila dlhodobý emisný rating na stupni "A". Čo to znamená? Je to dobrá správa pre klientov?
Iste, no nie len pre nich, ale aj pre nás manažérov, že sa správame aj v čase krízy správne. Emisný rating v podstate znamená, že sme schopný získavať zdroje od inštitucionálnych klientov napríklad emisiou dlhopisov.

Ako však majú klienti bánk veriť ratingovým agentúram, keď ich už raz sklamali napríklad v dobrom hodnotení bánk v USA , ktoré napokon skrachovali?
Po tom všetkom čo sa udialo si myslím, že ratingové spoločnosti si už dávajú väčší pozor pri hodnotení firiem. Dnes je jednoduché sa báť a neinvestovať do ničoho, ale ťažšie je rozlíšiť čo je životaschopné a hodné podpory. Preto aj ratingové agentúry sú selektívnejšie podobne ako banky.

Máte recepty na prekonanie krízy v bankovníctve?
Myslím, že sa treba vrátiť k racionálnemu správaniu sa v biznise. Pre krízou tu bola neštandardná situácia a teraz sa musíme vrátiť do normálu. Banky by sa mali sústrediť na svoj tradičný biznis a nevymýšľať si „špeciality“, neprofitabilné produkty a neštandardné rizikové aktivity, ktoré niektoré banky stáli život.

Nemôžu materské spoločnosti slovenských bánk riešiť krízu aj tak, že z nich vytiahnu peniaze?
Je nelogické oslabovať svoje životaschopné dcéry, tým by oslabovali aj svoj vlastný biznis. Prirovnal by som to k osekávaniu vlastných koreňov, ktoré dodávajú živiny do tela.





Tweet