Eurozóna sa skôr zomkne ako rozpadne
28.05.2012 (12:00)
Čoraz viac sa v súčasnosti možno stretnúť s názormi, že by sa eurozóna mohla časom rozpadnúť.
Bol by to logický dôsledok pretrvávajúcej dlhovej krízy či krízy konkurencieschopnosti niektorých členských štátov, straty dôvery trhov a s tým súvisiacimi problémami v bankovom sektore, ako aj rastu nerovnováh medzi Severom a Juhom. Tvrdenia podporujú aj dôkazy. Tento menový spolok nepatrí, podľa rôznych teoretických prístupov, k optimálnym menovým zónam, keď už len makroekonomické náklady na jeho udržanie sa zdajú byť vyššie ako mikroekonomické výhody s ním spojené.
História už od konca 19. storočia však ukazuje, že v minulosti existovalo tiež niekoľko menových únií, ktoré mali rovnako ďaleko od optimálnosti a ekonomickej efektívnosti. Avšak vydržali, pokým existovala politická vôľa na ich zachovanie. Príklad Rakúsko-Uhorska, Sovietskeho zväzu, Juhoslávie či Československa hovorí o rozpade menovej únie až po rozdelení štátneho zoskupenia, teda politickej únie. Nikdy nie opačne. Taliansko ostalo so svojou lírou pokope napriek značným divergenciám medzi severnou a južnou časťou.
Ostatné slová najdôležitejších a ďalší kurz určujúcich európskych politikov pritom opakovane hovoria jasnou rečou : „Želáme si zachovanie spoločnej meny. Urobíme čokoľvek, aby sa to podarilo.“ Obdobnú vôľu počuť aj z USA, Číny a Ruska, ktorým by negatívne dopady rozpadu nevyhovovali.
Zároveň sa postupne a graduálne na celoeurópskej úrovni robia kroky k väčšej centralizácii cez fiškálnu federalizáciu alebo jej miernejšie formy. Časom možno aj k spoločnému vydávaniu eurodlhopisom a nadnárodným transferovým platbám (eurofondy vlastne už na tomto princípe existujú) s vyvrcholením v podobe politickej únie. Tieto posuny sú z politických dôvodov označované ako nutnosť trvácnosti spoločnej meny.
Z tohto uhľa pohľadu v kontexte historických paralel teda nie je potrebné panikáriť očakávajúc „koniec sveta pre eurozónu“, a to ani v prípade vystúpenia Grécka, ktorého podiel na jej HDP nedosahuje ani tri percentá. Iná strana mince však hovorí o tom, že prežitie politického projektu menovej únie môže mať nepriaznivé ekonomické dopady v prípade, že sa nezmení architektúra fungovania jej inštitúcií a neurobia potrebné reformy, ktoré ju dostanú bližšie k optimu. Štatistiky ukazujú, že pred vstúpením do nej dosahovali členské krajiny agregátne vyšší rast HDP ako po prijatí eura. Je teda najvyšší pre rázne zmeny. Pozitívom je, že prvé sa už uskutočňujú.
Foto: © Ivan Sedlák
Tweet