Kto zaplatí nový európsky core?

14.10.2026 (16:00)

Kto bude financovať nové európske priority – od obrany, energetiky a konkurencieschopnosti cez výskum a technológie až po klimatickú transformáciu? Nová daň dopadne na stovky slovenských firiem. Dokonca aj na tie, ktoré sú v strate.

Európska únia stojí pred čoraz náročnejšou rozpočtovou rovnicou. Na jednej strane pribúdajú priority, ktoré chce financovať spoločne – od obrany, energetiky a konkurencieschopnosti cez výskum a technológie až po klimatickú transformáciu. Na druhej strane sa od roku 2028 začne naplno prejavovať aj účet za obdobie pandémie. EU totiž začne splácať spoločný dlh z program NextGenerationEU, z ktorého bol financovaný aj slovenský Plán obnovy a odolnosti. Len jeho splácanie by malo pohltiť viac ako 8 % navrhovaného rozpočtu EÚ v približnom objeme 2 bilióny eur. Aj preto Brusel hľadá nové vlastné príjmy.

Komisia navrhla päť nových vlastných zdrojov, ktoré majú spolu s úpravou existujúceho systému priniesť približne 58,2 miliardy eur ročne. Jedným z nich má byť korporátny zdroj pre Európu, takzvaný CORE, teda každoročný paušálny príspevok podnikov s čistým obratom nad 100 miliónov eur. Na úrovni celej EÚ by mal podľa odhadu Komisie prinášať približne 6,8 miliárd eur ročne.

Na Slovensku 342 firiem a 74,5 mil. eur

Čo by to znamenalo pre Slovensko? Prepočet na základe dostupných údajov FinStatu za rok 2025 ukazuje, že podľa aktuálne navrhovaných pravidiel by sa CORE týkal približne 342 podnikov, ktoré by spolu odviedli 74,5 mil. eur ročne. Najpočetnejšiu skupinu tvorí 220 firiem v pásme obratu od 100 do 250 mil. eur, ktoré by spolu odviedli 22 miliónov eur. Na opačnom konci je len 30 podnikov s obratom minimálne 750 mil. eur, no tie by odviedli až 22,5 mil. eur. Tridsať najväčších spoločností by tak odviedlo vyššiu sumu ako 220 podnikov z najnižšieho pásma. Týchto tridsať spoločností predstavuje iba 8,8 % dotknutých firiem, no pripadlo by na ne 30,2 % celého slovenského CORE.

Práve pásmový systém je pritom jedným z najproblematickejších aspektov celého návrhu. Príspevok sa nezvyšuje postupne s každým ďalším eurom obratu, ale skokovo. Firma tesne pod hranicou 250 miliónov eur by platila 100-tisíc eur. Po prekročení hranice by jej povinnosť vzrástla na 250-tisíc eur. Pri hranici 500 miliónov sa príspevok zdvojnásobí z 250-tisíc na 500-tisíc eur a pri prekročení 750 miliónov stúpne na 750-tisíc eur. V praxi tak môžu dve podnikateľsky takmer rovnako veľké firmy odvádzať výrazne odlišné sumy len preto, že sa nachádzajú na opačných stranách jednej z hraníc. Takto definované široké pásma vytvárajú paradoxný stav, keď veľmi rozdielne veľké firmy v jednom pásme zaplatia rovnakú sumu, zatiaľ čo dve spoločnosti prakticky rovnakej veľkosti na opačných stranách hranice môžu platiť výrazne odlišný príspevok.

Najväčší účet by zostal v priemysle. Platili by aj firmy, ktoré sú v strate

Slovenské dáta zároveň veľmi jasne ukazujú, na ktoré časti ekonomiky by CORE dopadol najviac. Priemyselné odvetvia by podľa nášho prepočtu spoločne odviedli až 45,8 % celého slovenského CORE. Za priemyslom by nasledoval veľkoobchod a maloobchod vrátane dopravy, skladovania a ubytovacích a stravovacích služieb na úrovni 36,3 %. Tretí najvyšší podiel, necelých 9 %, by pripadal na finančné a poisťovacie služby.

Najvýraznejšie sa špecifikum CORE ukazuje pri pohľade na ziskovosť. Príspevok totiž nie je naviazaný na zisk, ale na obrat. Z ekonomického pohľadu preto nehovorí nič o tom, akú maržu firma dosahuje ani či vôbec v danom roku zarobila. V analyzovaných dátach je 46 podnikov, ktoré za rok 2025 vykázali stratu. Napriek tomu by podľa súčasnej konštrukcie CORE zaplatili spolu približne 10,15 milióna eur. To znamená, že z firiem, ktoré skončili rok so záporným výsledkom hospodárenia, by pochádzalo až 13,6 % celého modelovaného slovenského výnosu CORE. A tým sa problém nekončí. Pri ďalších deviatich spoločnostiach, ktoré síce vykázali zisk, by bol vypočítaný CORE príspevok vyšší než ich celý ročný zisk. Na tento problém poukázal aj Európsky dvor audítorov, ktorý upozornil, že použitie obratu znevýhodňuje podniky s vysokým obratom a nízkymi maržami oproti firmám s opačným profilom a varoval, že CORE by sa v krajnom prípade vzťahoval aj na stratové podniky.

Ďalšia vrstva už existujúceho zaťaženia

CORE navyše neprichádza do prostredia s nízkym zaťažením podnikov. Veľké slovenské spoločnosti s príjmami nad 5 miliónov eur už uplatňujú 24-percentnú sadzbu dane z príjmov právnických osôb. Právnické osoby zároveň naďalej podliehajú dani z finančných transakcií. V prípade časti priemyslu sa k tomu pridáva cena uhlíka cez systém EU ETS. Netreba tiež zabúdať na vysoké ceny energií, ktoré predstavujú jednu z najvyšších nákladových tiarch pre energeticky náročný priemysel. A práve tento typ priemyslu bude spadať pod pravidlá CORE, čo značí ďalšie nákladové zaťaženie.

A nejde len o pohľad podnikateľských organizácií. Samotná Európska komisia vo svojej správe o Slovensku za rok 2026 uvádza, že konsolidácia sa v poslednom období opierala prevažne o zvyšovanie daní a že zvýšenie sadzby dane z príjmov firiem spolu s daňou z finančných transakcií negatívne vplýva na podnikateľské prostredie. Komisia zároveň upozorňuje, že vysoké daňové sadzby predstavujú riziko pre konkurencieschopnosť. Okrem toho vo svojom Kompase konkurencieschopnosti otvorene konštatuje, že európske firmy tlačia vysoké ceny energií a regulačné zaťaženie a že EÚ potrebuje zostať atraktívnym miestom pre investície a výrobu. Práve preto môže toto hodnotenie Komisie v kontexte navrhovaného CORE systému pôsobiť rozporuplne. EÚ totiž na jednej strane identifikuje vysoké daňové zaťaženie a náklady podnikania ako jednu z bariér konkurencieschopnosti, no na druhej strane zvažuje nový zdroj príjmov založený práve na ďalšom zaťažení veľkých podnikov.

Nový potenciálny odvod, samozrejme, automaticky neznamená, že veľká fabrika na druhý deň presunie výrobu mimo Európy. Takéto rozhodnutia sú drahé, komplikované a ovplyvňuje ich množstvo faktorov, ako je dostupnosť ľudí, energie, infraštruktúra, blízkosť zákazníkov či dodávateľov. Na druhej strane, CORE by neexistoval vo vákuu, ale pridal by sa k už existujúcim daňovým, odvodovým, energetickým a regulačným nákladom. A práve kumulácia týchto položiek môže postupne meniť ekonomiku jednotlivých projektov a ovplyvniť rozhodovanie podnikov o tom, kde budú ďalej investovať. Podstatnejšia otázka preto vzniká pri ďalšej investícii. Keď sa nadnárodná skupina rozhoduje, kde rozšíri výrobu, postaví novú linku alebo umiestni ďalšiu kapacitu, porovnáva celkové náklady jednotlivých lokalít. A práve v tomto porovnaní môže mať Európa čoraz slabšiu pozíciu, keďže ďalšie vrstvenie nákladov jej v globálnom súboji o nové investície rozhodne nehrá do karát.

V hre sú zatiaľ aj štátne firmy

Zaujímavý detail sa týka aj štátnych podnikov. Súčasný návrh vylučuje z CORE vládne subjekty, medzinárodné organizácie a neziskové organizácie, štátom vlastnené podniky však z tejto výnimky výslovne vyčleňuje. Aj preto ich náš model ponecháva medzi platiteľmi. V slovenskom súbore ide o 25 spoločností vo vlastníctve či spoluvlastníctve štátu s odhadovaným príspevkom približne 7,4 milióna eur ročne.

Aj toto číslo treba čítať ako model podľa dnešného návrhu, nie ako definitívnu budúcu povinnosť. CORE zatiaľ schválený nie je a jeho konečnú podobu nepoznáme. O novom viacročnom rozpočte sa naďalej rokuje, pričom rozhodnutie o vlastných zdrojoch musí byť prijaté jednomyseľne členskými štátmi a následne ratifikované podľa ich ústavných pravidiel.

Práve preto sa dnes nedá presne odhadnúť suma, ktorú slovenské podniky v roku 2028 určite zaplatia. Dôležitejšie je vidieť, čo by dnešná konštrukcia znamenala, keby sa aplikovala na reálnu štruktúru slovenskej ekonomiky. Takmer polovicu výnosu by niesol priemysel. Viac než desatina by pochádzala od stratových spoločností. Tridsať najväčších firiem by zaplatilo viac než 220 podnikov v najnižšom pásme a podnik tesne po prekročení obratovej hranice môže dostať účet o stovky tisíc eur vyšší než firma takmer rovnakej veľkosti tesne pod ňou.

Priestor na ďalšie zaťaženie podnikov sa prakticky vyčerpal

Otázkou do nastávajúceho európskeho rozpočtového obdobia zostáva, ako zabezpečiť, aby sa financovanie spoločných európskych ambícií nedostalo do konfliktu s druhým cieľom, ktorý si dnes EÚ sama kladie, a to udržať v Európe výrobu, investície a konkurencieschopné podniky. Priestor na vrstvenie nových nákladov na firmy totiž nie je ekonomicky neobmedzený. Ak podniky vytvárajú pracovné miesta, pridanú hodnotu a významnú časť daňovo-odvodových príjmov, podstatná nie je otázka, koľko z nich možno v jednom roku dodatočne vybrať. Naopak, dôležité je to, aký daňový základ, výrobnú kapacitu a investície bude mať Európa k dispozícii o päť či desať rokov.
 


Tweet