Virtuálnu ekonomiku musíme zreálniť

Autor: Jozef Ryník
22.07.2009 (13:20)

Peter Mihók sa pohybuje vo svete medzinárodného obchodu už dlhé desaťročia. Zo skúsenosti tvrdí, že ekonomika sa nepozbiera, dokým sa neozdraví finančný sektor. Hovorí, že z virtuálneho finančného sveta sa musíme vrátiť do reálnej ekonomiky.


Pochádzate z Topoľčianok. Je v tomto mestečku okrem koní a turizmu nejaký iný priemysel?
V okolí je veľa lesov takže sa tam darí drevospracujúcemu priemyslu, potom sa darí malým producentom vína. Tradične však ľudia z Topoľčianok chodili pracovať do Zlatých Moraviec napríklad do Calexu. Klasický priemysel našťastie v Topoľčiankach nikdy nebol.

Študovali ste zahraničný obchod. Prečo?
Zaujímali ma cudzie jazyky. Už ako žiak som chodil súkromne na hodiny nemčiny, ruštinu som mal v škole povinnú a maturoval som aj z francúzštiny a navyše som vedel dobre matematiku. Keď som si to skombinoval vyšlo mi, že vhodná škola je ekonomická so zameraním na zahraničný obchod.

Po škole ste sa zamestnali v Obchodnej komore. Ako ste sa tam dostali a čo ste tam mali na starosti?
Mal som šťastie v tom, že som skončil školu začiatkom 70. rokov, kedy začali na Slovensku v rámci federácie vznikať podniky zahraničného obchodu. Ja som robil diplomovku na tému patenty a vynálezy v zahraničnom obchode a nikde som k nej nevedel nájsť podklady. Na škole mi odporučili skúsiť sa spýtať na pobočke Československej obchodnej komory v Bratislave. Tam bolo dobre vybavené právne oddelenie a asi som sa im zapáčil tak mi ponúkli po škole zamestnanie. Začal som ako referent na oddelení zahraničných vzťahov. Robil som v podstate ako sa vraví „dívku pro všechno“. Organizovali sme stretnutia zahraničných obchodníkov s našimi riaditeľmi výrobných závodmi a pripravovali sme obchodné cesty našich biznismanov do cudziny. Ja som zabezpečoval ubytovanie, tlmočil, ale robil aj sprievodcu, lebo často ako jediný z delegácie som ovládal cudzí jazyk.

Veľa ste teda cestovali. Kedy ste si začali všímať, že západná ekonomika je niekde inde ako slovenská, a že niečo nie ej v poriadku?
Rozdiely som postrehol už ako študent na stáži v Holandsku a Francúzsku v roku 1968. Najväčším šokom pre mňa bolo, keď ma dobre situovaní francúzski študenti pozvali na svoje študentské byty. To neboli naše internáty, ale päťizbové apartmány, ktoré im platili rodičia. Mali aj upratovačku. Vnímali sme aj plnšie a bohatšie výklady v obchodoch, ale najmä lepšie možnosti uplatnenia sa.

Verili ste, že sa dá socialistická ekonomika reformovať?
Priznám sa neveril som na revolučné zmeny, ale evolučné. Bol som zástancom teórie, že obe systémy kapitalistický a socialistický sa časom spoja, a každý si zoberie z toho druhého niečo dobré.

Pôsobili ste aj ako obchodný pridelenec na československom veľvyslanectve v Maroku. S čím sa vtedy s Marokom obchodovalo?
Československo tam vyvážalo priemyselné výrobky a stavalo priemyselné objekty. Postavili sme tam napríklad tri rádio vysielače či dopravné pásy na prepravu fosfátov. Dovážali sme odtiaľ fosfáty do poľnohospodárstva a drogistických prostriedkov. Tiež subtropické ovocie.

Po návrate zo zahraničia ste zakotvili vo funkcii riaditeľa útvaru komerčnej politiky a integrácie v Inchebe. Čo vtedy Incheba robila?
Bol to podnik zahraničného obchodu a mal na starosti veľtrhy, výstavby a reklamu našich podnikov. Bola to zaujímavá práca lebo skutočný marketing sa vtedy robil iba pre podniky zahraničného obchodu. Na domácom trhu reklama existovala iba minimálna. Bol sme vtedy na československom trhu iba traja hráči v tejto brandži -Pražský Rapid, Brnenské veľtrhy a výstavy a my. Medzi nami existovala tvrdá konkurencia. Štátne zákazky sme síce mali isté, ale o klientov ako bol Motokov, ktorý vyvážal autá sme museli bojovať.

Po zmene režimu ste sa dostali na čas do politických funkcií. Cítili ste sa v politike dobre?
V roku 1990 som nastúpil na Úrad vlády a mal som na starosti medzinárodné vzťahy. Moje oddelenie bolo základom pre neskoršie Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR a dnešné Ministerstvo zahraničných vzťahov. Tiež som sa stal splnomocnencom slovenskej vlády SR pre Európske spoločenstvá. Súčasne som však pracoval aj v Československej obchodnej a priemyselnej komore. Kvôli blížiacemu sa rozpadu republiky bolo jasné, že do Európy sa spoločne nedostaneme. Mňa stále skôr lákal biznis ako politika a preto som moje prechodné pôsobenie vo vládnych funkciách ukončil a v roku 1992 som zakotvil ako predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Hoci ešte v roku 1993 som prijal funkciu splnomocnenca vlády pre Európsku Úniu.

Čo podstatné sa za tých 17 rokov odkedy ste predsedom komory zmenilo v slovenskom priemysle a obchode?
Veľa vecí. Najdôležitejšie boli zmeny vo vlastníckych vzťahoch. Bez privatizácie, aj s jej chybami by sme neboli tam kde sme teraz. Neboli by sme v Európskej Únii, neplatili by sme eurom. Výrazne sa zmenila aj štruktúra ekonomiky. Kto by bol vtedy povedal, že Slovensko bude líder vo výrobe automobilov a budeme vyrábať elektrotechniku? Mali sme tu ťažký a chemický priemysel a ten buď padol alebo sa transformoval. Tiež sektor služieb enormne narástol. Dnes sa už z hľadiska tvorby HDP vyrovná priemyslu. Tiež tu prišiel silný zahraničný kapitál a najväčší exportéri na Slovensku sú zahraničné firmy, čo je diskutabilné.

Prečo veď tie firmy na seba nabaľujú slovenských subdodávateľov, nie?
Áno, ale je otázne či chceme slovenskú ekonomiku budovať ako sieť subdodávateľských firiem k výrobným halám. Iste vstup zahraničných firiem bol nutný, ale už by sme spoluprácu s nimi mali posunúť do inej roviny. Mali by sme im byť partneri a nie iba dodávatelia lacnej pracovnej sily.

Máte na mysli podporiť výskum a vývoj a dodávať im kvalitných ľudí a technológie?
Presne tak, ale žiaľ to sa ešte nedeje. A kríza to ešte zabrzdí. Ale keď neprejdeme na partnerský vzťah so zahraničnými firmami naše hospodárske šťastie bude trvať veľmi krátko. Firmy odídu na východ a bude po zamestnanosti aj po priemysle.

V minulom roku vás vláda vymenovala do čela Cenovej rady. Malo vtedy a má ešte aj teraz opodstatnenie kontrolovať ceny?
Vtedy bola obava, že sa stane pri prechode na euro to čo v Slovinsku, teda, že sa zvýšia ceny a nastane neprimeraná inflácia. Našťastie sa to nenaplnilo a to z viacerých dôvodov. Slovinci nemali dokončenú liberalizáciu cien a tá prebiehala paralelne so zavedením eura. Preto nastala také zvýšenie cien. Slovinci mali smolu aj v tom, že v minulom roku sa zvýšili celosvetovo ceny potravín. Slovensko si už liberalizáciou cien prešlo a navyše nám paradoxne pomohla proti inflácii hospodárska kríza, ktorá stlačila dolu ceny potravín. Tieto náhody spôsobili to, že vplyv zavedenia eura na ceny potravín na Slovensku máme zatiaľ iba 0,13 percenta, čo je najmenej z európsky krajín.

Čiže nápady obmedzovať marže obchodníkov nemajú opodstatnenie?
Musím sa vrátiť k problému cenovej hladiny na Slovensku, ktorá je historický postavená vysoko. Slováci boli a sú zatiaľ ochotní platiť za tovary viac ako ostatní Európania. Aj keď sme vstúpili do EÚ a mali sme spoločný trh, stále tu sú vyššie ceny ako v okolitých krajinách.


Kedy sa tie ceny nastavili tak vysoko?
Myslím, že po príchode reťazcov na Slovensko. To obchodníkom nevyčítam, jednoducho skúšali kam až môžu ísť a my sme ceny akceptovali.

Prečo?
Sme takí národ, ktorý sa veľmi nebúri.

Akceptovanie vysokých cien sa pomaly mení napríklad cezhraničnou turistikou nie?
Tá existovala aj predtým a obchodníkov ovplyvnila k znižovaniu cien, ale hlavný jej problém bol v tom, že sme prijali euro a jeho hodnota sa veľmi nehýbala. Na druhej strane okolité krajiny meny devalvovali a my sme vďaka tomu mohli so silným euro nakupovať u nich lacnejšie. My v Cenovej rade sme hovorili, že je len otázkou času, kedy slovenskí obchodníci pochopia, že prichádzajú o zákazníkov a pôjdu sami s cenami dole. Od mája sa to začalo diať.

Čo ďalej s Cenovou radou?
Funkciu som bral iba dočasne do konca tohto roka. Budeme ďalej o cenách s obchodníkmi diskutovať a teraz sa napríklad zameriavame aj na to, aby umiestňovali vaic slovenských výrobkov na pultoch.

Čiže regulovať ceny sa nechystáte?
Reguláciu sme od začiatku brali ako krajné riešenie ak by sa trh správal nenormálne. Cenovú radu vnímam skôr ako prevenciu ako toho umelého policajta pri cestách.

V jednom rozhovore ste spomínali, že súčasnú krízu považujete za systémovú, hodnotovú a krízu z nadvýroby. V čom zlyhal systém a v čom hodnoty?
Systém zlyhal v samoregulácii. V priemysle majú príliš veľkú moc veľké korporácie, ktoré nepodporujú konkurenciu na trhu, ale skôr smerujú k monopolizácii. V niektorých odvetviach sú na trhu traja hráči a tí určujú všetko. Poviem príklad. Príde na Slovensko veľká zahraničná firma, ale donesie si so sebou aj pobočku zahraničnej banky a s inými bankami nespolupracuje, lebo jej centrála jej prikázala robiť iba s touto bankou. Teda trh ovládli veľkí a tí sa začali správať neštandardne. A trh zareagoval razantne. Začali padať veľké firmy a nato reagovali vlády tiež neštandardne. Napríklad pravičiar Busch začal znárodňovať.

Iste lebo si uvedomil, že tie firmy sú príliš veľké nato, aby mohli padnúť.
Áno, ak by masa ľudí stratila zamestnanie alebo úspory hrozili by občianske nepokoje.

A čo nadvýroba má na kríze veľký podiel?
Určite. Keď sa rozprával s kolegami so zahraničia z rôznych odvetví potvrdzujú, že majú plné sklady nepredaných výrobkov.

Kde by sa mala kríza začať riešiť?
Tak kde začala u finančných inštitúcii.

Majú sa teda regulovať?
Určite, ale primerane. Banky totiž nerobia s vlastnými zdrojmi, ale s našimi peniazmi. Začali sa s nimi hrať ako v Las Vegas. Ak by to robili s vlastnými peniazmi nech si robia čo chcú, ale ak to robia s cudzími musia byť regulované.

Ako?
Začal by som v oblasti tvorby nových produktov bánk. Tie sa vymkli spod kontroly. Banky historicky vznikli na obsluhu občanov a priemyslu, pokiaľ to robili bolo všetko v poriadku. Keď začali vymýšľať svoje deriváty cenných papierov dostali sme sa do virtuálnej ekonomiky. Tá by sa mala vrátiť do reality, ale bez reformy finančných trhov a nastolenia dôvery na nich to nepôjde. Mali by sme zmeniť aj filozofiu burzy. Je to miesto špekulácii, čo je v poriadku, ale my sme indikátory z burzy považovali za písmo sväté. Ozrejmím to na príklade. Ak firma nerastie, jej akcie na burze klesajú. Všetko je nastavené na stály rast, ale to do nekonečna nejde. Ak by sa firma chcela stabilizovať, ale nerásť je to podľa burzy zlé. Ona reaguje aj na konsolidáciu podniku negatívne. Je teda burza skutočne indikátorom zdravia firmy? Tiež pohľad na HDP by sa mal zmeniť. HDP je totiž súhrn nepresných čísel a navyše on rastie keď rastie spotreba obyvateľstva. Ale keď spotrebu obyvatelia zvyšujú na úver to nie je dobré.

Dokedy si myslíte, že bude pokračovať prepad výroby?
Dovtedy, dokedy sa nevyriešia problémy vo finančnom sektore. Banky si musia najprv začať veriť navzájom a potom sa oživí aj dôvera v priemysle.

Ste optimista, že sa problémy vo finančnom sektore vyriešia?
Musia sa, ak sa to neurobí do konca budúceho roka nastanú ešte väčšie problémy.




Tweet