Ochranné prvky bankovky a ich vývoj

Autor: Jozef Ryník
15.07.2010 (12:00)

Keď si bežný používateľ peňazí vezme do ruky napríklad stoeurovú bankovku, pravdepodobne si neuvedomí, koľko ochranných prvkov proti falšovaniu sa skrýva na tomto papieri.

Niekto si možno všimne vodoznak, niekto metalický prúžok. Bavkovka má však množstvo iných spôsobov ochrany.

Technika je v súčasnosti na takej úrovni, že dovoľuje na jednu bankovku vložit viacero ochranných prvkov. Tie sú však schopní rozoznať iba odborníci, ktorí na to majú špeciálne prístroje. Nebudem spomínať všetky rôzne druhy ochrany bankovky, ale uvediem aspoň niekoľko najdôležitejších.

Jedným z ľahko rozpoznateľných ochranných prvkov je spojený s technikou tlače. Na bankovky sa požíva tlač z hĺbky, kde farba vytvára reliéf, vystupuje na povrch a dá sa nahmatať. Využívaná je aj tlač z výšky nazývaná tiež kníhtlač alebo tlač z plochy, ktorá je známa aj pod názvom ofset. Medzi technicky modernejšie tlače patrí sieťotlač, kde dochádza k pretláčaniu farby cez jemnú sieťovinu. Samozrejme na jednej bankovke sa môžu použiť aj kombinácie jednotlivých druhov tlačí, čo značne sťažuje prácu falšovateľom. S tlačou súvisia aj ochranné prvky ako napríklad suchá razba (obraz vytlačený do papiera bez farby, napr. Sk na naších bankovkách) alebo skrytý obrazec, ktorý vzniká kombináciou hlbkotlače a suchej razby. Skrytý obrazec je viditeľný iba pri sklopení bankovky proti svetlu a tažko sa falšuje.

Dalším dôležitým ochranným prvkom je číslovanie bankovky. Písmená a čísla majú svoj charakteristický tvar a poradie, ktoré závisí od číslovača jednotlivej tlačiarne. Potencionálni falšovatelia sa k takémuto číslovaču dostanú veľmi tažko. Na zvýšenie ochrany sú čísla niekedy vytlačené špeciálnymi farbami, napr. floreskujúcimi. Ako ochrana slúži aj rozličná veľkosť čísel (napr. pyramidálny systém - od najväčieho k najmenšiemu) a napokon aj použitie mikropísma.

Farba je dalšou z foriem ochrany bankovky. V súčasnosti sa už bežne na bankovkách používajú florescenčné, magnetické, metalické alebo opticky variabilné farby. Posledne menované je možné vidieť iba pod infračerveným svetlom.

V neposlednom rade je dobrou ochranou aj bankovkový papier. Dôležitá je hlavne hmota papiera. Tá sa zväčša skladá zo zmesy bavlny, ľanu a konope a živíc. Na bankovky sa však používajú aj polimerické substráty, ako napríklad v Austrálii. V dôsledku spomenutého zloženia bankovkového papiera je bankovka pevná a vydrží viacnásobné ohýbanie.

Z dalších typov ochrany sú bežne používané vodoznak (vzniká zoslabením alebo zosilnením papiere na istom mieste bankovky), ochranné vlákna a konfety alebo metalické prúžky. K najmodernejším ochranným prvkom patria v súčasnosti sútlačové značky (pri súčasnej tlači oboch strán bankovky je zabezpečený dokonalý sútisk časti značky, ktorá je na oboch stranach bankovky), skrytý obrazec, opticky premenlivé farby, značky pre nevidiacich, kinegramy a hologramy, irizujúce povlaky a vysokoreflexné fólie. Tieto moderné spôsoby ochrany sú nielen technicky náročné, ale aj finančne nákladné, a preto sa zväčša používajú na bankovkách vyšších hodnôt, napr. na našej 5000. Svojou technickou dokonalosťou patria spomenuté typy ochrany bankovky k jedným z najťažšie falšovateľných. Z horeuvedeného je zrejmé, že medzi kvalitou ochrany bankovky a technickou tlače je priama úmera. Čím kvalitnejšia je technická vybavenosť tlačiarní bankoviek, tým ťahšie je ich falšovanie.

Z hľadiska vývoja techniky tlače bude isto zaujímavé si spomenúť, aké boli prvé ochranné prvky na papierových platidlách v minulosti a či vôbec mali peniaze nejakú ochranu. Kedže Slovensko bolo v čase vydávania prvých papierových peňazí súčasťou Habsburskej monarchie, povieme si najprv o niektorých druhoch ochrany z obdobia 19. storočia.

Dá sa povedať, že vývoj ochrany bankovky bol spojený s objavením sa falšovania. Prvé vážnejšie falšovanie sa na našom území vyskytlo v čase napoleonských vojen na začiatku 19. storočia. Napoleon nebojoval proti Habsburgovcom iba na vojenskom poli, ale aj na poli finančnom. Napriek tomu, že rakúske bankocetle prvých piatich emisií už obsahovali ochranné prvky ako suché pečate, vodoznak a premenlivý sklon písma v právnej klauzule, ich napoleonské falzifikáty boli veľmi kvalitné a líšili sa od originálov iba modrastým odtieňom bankového papiera. Na posilnenie ochrany bankocetlí sa na emisi z r. 1806 objavili nové ochranné prvky - presná sútlač líca so stranovo prevráteným obrazom na rube a dvojfarebná tlač vyšších hodnôt. Napoleon síce prestal s falšovaním rakúskej meny potom, čo sa priženil do cisárskej rodiny, ale falzifikátori sa objavovali aj naďalej. Preto na ďalších emisiách rakúskych papierových platidiel pribúdali nové druhy ochrany. Na anticipačných listoch z roku 1811 sa objavili giloše. Boli to ornamenty tvorené geometricky prepletajúcimi sa krivkami. V roku 1816 bola založená Rakúska národná privilegovaná banka, ktorá začala vydávať prvé bankovky habsburskej monarchie. Tie boli tlačené kníhtlačou a ich ochrana bola založená na bohatých vodoznakoch.

Z druhej polovice 19. storočia bola z hľadiska ochrany zaujímavá bankovka v hodnote 10 zlatych z r. 1863, ktorá patrila k najviac falšovaným rakúskym bankovkám. V novej expozícii NBS, Múzea mincí a medailí,  si návštevníci môžu pozrieť jej falzifikáty, ktoré mali rôzne formy a stupne nebezpečnosti. Na niektorých falošných bankovkách je časť textov napodobnená iba vlnovkami a postavy na bankovke sú jednoducho ručne nakreslené. Ale sú tam aj kvalitnejšie falzifikáty, ktoré boli urobené na tlačiarenskom stroji.
Z konca 19. storočia stoja za zmienku bankovky Rakúsko-Uhorskej banky. Na ich ochranu proti falšovaniu sa použili ochranné farebné podtlače a výrazne farby, ktoré predstavovali veľký technický pokrok. Ako posledné z rakúsko-uhorských bankoviek si spomenieme 10- a 20-korunáčky zo začiatku 20. storočia. Na týchto bankovkách sa ako ochrana proti falšovaniu prvýkrát použila križujúca sa irisová tlač.
Po vzniku Československa v roku 1918 sa falšovanie papierových peňazí nezastavilo. Prave naopak. Československé štátovky I. emisie z roku 1919, kedže neboli dostatatočne kvalitné, sa stali častým terčom falzifikátorov. Masové falšovanie týchto štátoviek si vynútilo ich skoru náhradu technicky dokonalejšími štátovkami zo začiatku 20. rokov 20. storočia. Podľa štatistických údajov o počte zachytených falzifikátov je zrejmé, že výmena štátoviek pomohla znížiť intenzitu falšovania. Platila tu nepriama úmera, že s kvalitou bankoviek výrazne klesali počty falzifikátov v obehu. Štátovky a bankovky z 20. rokov boli z časti tlačené v zahraničí a z časti doma. Až v r. 1928 bola dokončená nová tlačiareň bankoviek Národnej banky československej. O jej kvalite svedčí aj to, že za 1000 korunáčku z r. 1934 získala diplom na svetovej výstave v Paríži. Na tejto bankovke sa použila veľmi náročná technika Orlovovej pestrotlače. Podstatou tejto špeciálnej viacfarebnej tlače je nanášanie farieb sa na tlačovú dosku vedľa seba tak, aby sa navzajom doplňali.

Z obdobia po druhej svetovej vojne je potrebné spomenúť najmä objavenie sa nového typu falšovania pomocou xerografických kopírovacich strojov. Vo väčšine bankoviek od 70.rokov 20. storočia sa preto muselo pristúpiť k doplneniu bankoviek metalickými prúžkami alebo mikrotextami. Tieto ochranné prvky sa nedajú kopírovať alebo sa po skopírovaní stávajú nečitateľnými.

Posledné slovenské bankovky boli na vysokej technickej aj umeleckej úrovni a takisto mali vysokú mieru ochrany proti falšovaniu. Od roku 1993 boli novšie vydania bankoviek doplňované vždy ďalšími ochrannými prvkami hlavne u vyšších nominálov. Slovenské bankovky boli preto považované za veľmi moderné a kvalitné papierové platidlá.




Tweet