Demografická kríza prichádza. A štát na ňu nie je pripravený
11.11.2025 (14:00)
Sociálne výdavky v Európe predbežne rástli v roku 2024 najrýchlejším tempom za posledné tri roky a s výnimkou pandémie v roku 2020 aj najviac za viac než desaťročie. Hoci Slovensko zostáva pod priemerom EÚ, zrýchlené tempo rastu sociálnych výdavkov a nepriaznivý demografický vývoj naznačujú, že tlak na verejné financie sa postupne mení na dlhodobý a štrukturálny problém.
Ak systém sociálnej ochrany nedokážeme efektívne skonsolidovať a zreformovať, fiškálna rovnováha sa bude postupne zhoršovať. Slovensko vstupuje do desaťročia, v ktorom sa fiškálna disciplína stane nevyhnutnosťou, nie politickou voľbou. Výdavky na dôchodky a sociálne transfery rastú rýchlejšie než ekonomika, zatiaľ čo počet pracujúcich sa postupne znižuje. Ak sa krajina nepripraví na túto zmenu, deficit v sociálnom systéme sa stane trvalým a pri absencii reforiem môže ohroziť aj našu dôveryhodnosť na finančných trhoch. Slovensko sa zároveň blíži k demografickej výzve, ktorá preverí udržateľnosť nášho sociálneho modelu. Ak sa nám nepodarí efektívne podporiť dôchodkový systém a udržateľne ho nasmerovať k väčšej osobnej zodpovednosti, zvýšiť zamestnanosť starších ľudí či rodičov s deťmi, tlak na verejné financie skôr či neskôr prerastie do chronického problému. Priestor pre verejné investície sa ešte viac zúži, čím sa oslabí aj potenciál ekonomického rastu z nich plynúci. Ani ekonomický rast však sám o sebe, bez poriadnej fiškálnej konsolidácie na strane výdavkov, pri očakávanej zmene populácie nemusí stačiť na udržanie stability.
V roku 2024 dosiahli celkové výdavky na sociálnu ochranu v EÚ podľa predbežných odhadov Eurostatu takmer 5 biliónov eur (4 925 miliárd), čo predstavuje nárast o 6,9 % v porovnaní s rokom 2023. Výdavky na sociálne dávky („social benefits“) tvorili 27,3 % úniového HDP, čo bolo o 0,6 percentuálneho bodu viac než rok predtým, no pomerovo sa stále držia na úrovni dlhodobého priemeru, vďaka slušnému nominálnemu rastu európskeho HDP. Najvyšší podiel sociálnych výdavkov na HDP zaznamenali Fínsko (32,5 %), Francúzsko (31,9 %) a Rakúsko (31,8 %). Naopak, najnižšie hodnoty vykázali Írsko (12,4 %), Malta (13,4 %) a Maďarsko (16,6 %). Sociálne výdavky rástli vo všetkých členských krajinách, pričom najväčšie medziročné zvýšenia boli v Estónsku (+19,5 %), Chorvátsku (+17,8 %) a Rumunsku (+17,5 %). Najmiernejší rast zaznamenalo Grécko (+3,2 %), Švédsko (+3,9 %) a Taliansko s Dánskom (obe +4,3 %). Rast výdavkov odráža kombináciu faktorov, ako vyššiu infláciu, indexáciu sociálnych dávok/transferov, ale aj dlhodobé demografické zmeny. Práve starnutie populácie a rastúce nároky na sociálne systémy sa stanú pre Európu jednou z hlavných výziev v nadchádzajúcej dekáde. V neistom geopolitickom prostredí, kde sa EÚ musí viac sústrediť aj na iné priority (napríklad obranu), sa môžu napätia vo verejných rozpočtoch prehlbovať. Európa, ktorá si donedávna užívala mierovú dividendu z amerického bezpečnostného dáždnika, bude musieť prehodnotiť v čase aj doterajšiu úroveň sociálnych výdavkov.
Objem sociálnych dávok vyjadrený ako podiel na HDP Slovenska sa podľa Eurostatu v roku 2024 predbežne zvýšil na 21 % HDP z 19,5 % v roku 2023 a je tak o 3 percentuálne body nad dlhodobým (15-ročným) priemerom. Slovensko tak zostáva pod priemerom EÚ, pričom z krajín V4 vynakladá v pomere k veľkosti ekonomiky viac ako Slovensko len Poľsko (24 % HDP). Krajiny strednej Európy, vrátane Slovenska, majú zatiaľ mladšiu populáciu, ale aj menší ekonomický „koláč“ a z toho plynúci sociálny model, čo pomáha vysvetliť ich aktuálne podpriemerné výdavky na sociálne dávky v porovnaní so západnou Európou, resp. priemerom EÚ. Nižší HDP na obyvateľa znamená menší fiškálny základ a nižšie dávky v absolútnych číslach, zatiaľ čo mladšia demografická štruktúra zatiaľ tlmí tlak na dôchodkový a zdravotný systém. Pomer obyvateľov nad 65 rokov voči produktívnej populácii (20-64) je na Slovensku na úrovni 30 %, zatiaľ čo priemer EÚ je 37 %. Tento trend sa však v najbližšom desaťročí rýchlo zmení, pretože Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré starnú najrýchlejšie v EÚ.
V nominálnom vyjadrení sociálnych výdavkov patrilo Slovensko v roku 2024 medzi rýchlejšie rastúce krajiny, pričom výdavky na sociálne dávky stúpli medziročne o 14,4 %. Tento rast bol spôsobený najmä vysokou infláciou z predchádzajúcich rokov a vládnymi opatreniami, ako napríklad vyplácaním 13. dôchodkov. Z hľadiska štruktúry výdavkov smeruje takmer polovica (44 %) všetkých prostriedkov na starobné dôchodky, zatiaľ čo zdravotná starostlivosť predstavuje 37 % výdavkov na sociálnu ochranu.
Zhoršujúca sa demografická krivka Slovenska vytvára rastúci tlak na dlhodobú udržateľnosť dôchodkového, ale aj zdravotného systému, keďže zdravotnú starostlivosť potrebujú viac starší ľudia. Dlhodobo sme na dôchodky vynakladali približne 8 % HDP, pričom v ostatných rokoch sledujeme posun smerom k 9,4 % v roku 2024, čo prirodzene zvyšuje tlak na verejné financie. Ich konsolidácia bude musieť nevyhnutne pokračovať aj v najbližších rokoch. Ak sociálne transfery budú naďalej rásť rýchlejšie ako príjmy štátu, hrozí vytláčanie verejných investícií – prostriedkov, ktoré sú kľúčové pre modernizáciu ekonomiky a dlhodobý rast produktivity. Udržateľnosť systému, samozrejme, závisí najmä od naviazania dôchodkového veku na strednú dĺžku dožitia, no tu s vysokou pravdepodobnosťou narazíme na politickú realitu aj nízku mieru ochoty verejnosti. Slovensko má navyše nízku úroveň subjektívneho hodnotenia prežitých rokov v zdraví (okolo 57 rokov), čo posilňuje odpor voči neskoršiemu odchodu do dôchodku. Na druhej strane tu bude verejný dopyt po dostatočnej miere náhrady, pričom tá by mala vzhľadom na demografický vývoj klesať. Prieskum Európskej komisie z roku 2023 o finančnej gramotnosti potvrdzuje, že 63 % slovenských respondentov si nie je istých, či budú mať v dôchodkovom veku dostatok financií na pohodlný život. Riešením by mal byť výraznejší a cieľavedomý posun k vyššej miere zodpovednosti za osobný dôchodok. Relatívne nedávne zmeny v druhom pilieri však idú proti tomuto trendu.
V polovici 90. rokov pripadalo na jedného 65-ročného človeka približne päť ľudí v produktívnom veku (20–64), aj preto bolo možné do dôchodku odchádzať pred šesťdesiatkou. Dnes sú to už len traja a podľa základných demografických projekcií Eurostatu okolo roku 2045 zostanú sotva dvaja. Do roku 2060 bude mať Slovensko približne 1,6 milióna ľudí nad 65 rokov (+54 % oproti 2025), zatiaľ čo počet obyvateľov v produktívnom veku (20 – 64) klesne na 2,4 milióna (-26 %). To znamená pokles o 850-tisíc pracujúcich oproti dnešku. Na vrchole, okolo roku 2015, malo Slovensko v produktívnej skupine (20–64) ešte 3,5 milióna ľudí. Tento trend je prakticky istý, aj keď jeho presné tempo bude závisieť ešte od pôrodnosti a strednej dĺžky života. Výraznejší zlom nastane o približne desať rokov. Silná generácia tzv. Husákových detí zo 70. rokov vstúpila do dospelosti po roku 1989, teda v období transformácie, vysokej nezamestnanosti a migrácie. Mnohí preto odkladali rodičovstvo a mali menej detí než generácia ich rodičov. Táto generácia začne odchádzať do dôchodku po roku 2035, teda práve v čase, keď sa pomer medzi produktívnou a postproduktívnou populáciou ešte viac zhorší. Neskorší odchod do dôchodku pomôže, ale pomer medzi produktívnou a postproduktívnou generáciou ostane blízko dvojky. Súčasný dôchodkový systém nebol navrhnutý na takýto demografický vývoj. Bez štrukturálnych reforiem, podpory dlhšej ekonomickej aktivity či vyššej pôrodnosti sa tlak na verejné financie bude v nasledujúcich desaťročiach zvyšovať. Konsolidácia sa tak môže stať novým normálom a pri chýbajúcich prorastových opatreniach v rýchlo meniacom sa svete bude pre malú a otvorenú slovenskú ekonomiku dôležitá dobrá integrácia na spoločnom európskom trhu.
Slovensko sa blíži k demografickému zlomu, ktorý zásadne preverí udržateľnosť jeho sociálneho modelu. Rast výdavkov na dôchodky a zdravotnú starostlivosť sa stane trvalým javom, zatiaľ čo počet pracujúcich bude klesať. Ak krajina efektívne nezreformuje dôchodkový systém smerom k väčšej osobnej zodpovednosti, nezvýši sa zamestnanosť starších ľudí (v primeraných zamestnaniach) a rodičov s deťmi (flexibilnejšie formy práce) či nezlepší finančnú gramotnosť obyvateľstva, tlak na verejné financie prerastie do chronického deficitu. Priestor na verejné investície sa zároveň zníži, čo opäť oslabí príležitosti na ekonomický rast, ten však sám o sebe pri dramatickej zmene populácie nemusí stačiť. Ak sa dôkladné reformy nezačnú v priebehu tejto dekády, Slovensko sa môže už po roku 2035 ocitnúť v situácii, keď udržanie dôchodkov a zdravotníctva nebude otázkou verejnej či politickej vôle, ale núdzového riadenia verejných financií. V neposlednom rade je potrebná verejná diskusia, pretože s tak zásadnými zmenami by mala prichádzať aj spoločenská objednávka na udržateľné štrukturálne reformy a dobré pochopenie situácie širšou verejnosťou.
Zdroj: Slovenská sporiteľňa, Foto: pexels.com
Tweet