Papierové peniaze a investovanie v revolučných a krízových rokoch 1848 - 1857

12.09.2002 (00:00)

V obehu chýbali drobné peniaze, a tak sa bankovky trhali na polovicu alebo štvrtinu
Investor vždy pôsobí na určitom území, či už je to štát alebo spoločenstvo viacerých krajín, a tam sa musí riadiť príslušnou legislatívou, ktorá mu zaručuje isté povinnosti, ale aj ochranu. V stabilných trhových ekonomikách si môže byť investor istý bezpečnosťou svojich investícii, ktoré môžu ohrozovať iba bežné trhové riziká. Jedným z menej bežných, ale možných rizík pre investorov je aj politická nestabilita štátu. Môže nastať či už vojnovým stavom alebo zmenou politického systému, alebo pokusom o jeho zmenu, a to revolúciou. Táto situácia nastala aj v habsburskej monarchii v roku 1848.

Revolučná vlna na začiatku roku 1848, ktorá zasiahla celú Európu, neobišla ani habsburskú monarchiu. Revolúcia mala za cieľ odstrániť absolutizmus a prežitky feudalizmu. Tiež sa prebúdzali národy monarchie a snažili sa získať národnostné práva, prípadne sa celkom osamostatniť. Ako sme už spomenuli v minulých článkoch INVESTORA, v roku 1848 bol naďalej štátny rozpočet monarchie schodkový a dôvera v papierové peniaze klesala. Ešte viac sa nedôvera zvýšila, keď cisár Ferdinand V. utiekol v októbri z hlavného mesta Viedne pred revolučnými udalosťami do Olomouca. Medzi investormi sa šírili "zaručené" správy, že bankovky sú bez krytia, a preto ich ľudia húfne vymieňali v emisnej banke za strieborné mince, a tie potom tezaurovali (čím sa vytrácali z obehu).

Každý rozumný investor, samozrejme, čakal, že s revolúciou prídu aj ďalšie výdavky štátu a prípadne inflácia, a preto sa verilo viac minciam ako bankovkám. Rakúska národná banka (ďalej RNB) si uvedomila, že ak chce udržať svoje zásoby drahých kovov, musí výmenu bankoviek obmedziť a napokon ich výmenu úplne zastavila. Nedostatok mincí viedol k emisii nových bankoviek na nízke nominálne hodnoty, a to 1 a 2 zlatých. Drobné peniaze však naďalej v obehu chýbali, a preto dochádzalo k zaujímavým situáciám, keď sa tieto bankovky trhali na polovicu alebo na štvrtinu, a tak sa s nimi platilo.

Štátu nestačili ani tieto peniaze, pretože mal veľké výdavky na potlačenie revolúcie v rôznych častiach monarchie. Potrebu peňazí sa rozhodol riešiť emisiou štátnych papierových peňazí. Konkrétne v auguste 1848 sa vydali zúročiteľné pokladničné poukážky štátnej pokladnice. Investori však o ne nemali záujem, pretože veľmi neverili v návratnosť investícii do týchto poukážok, vzhľadom na revolučné pomery. Aj preto minister financií požiadal RNB o ich eskontovanie, t. j. odkúpenie. Tá to urobila a vydala za ne svoje bankovky, ktoré mali predsa len lepšiu dôveryhodnosť medzi investormi. Tieto pokladničné poukážky mali prilákať investorov aj dosť vysokým úrokom, až 5 %, neskôr zníženým na 3 %. Keďže mali vysoké menovité hodnoty 30, 60 a 90 zlatých, postupne sa s nimi platilo najmä pri väčších obchodoch. V podstate išlo o cenné papiere na rozhraní medzi štátovkami a krátkodobými zúročiteľnými štátnymi dlhopismi. V rokoch 1848 - 1851 bolo vydaných 5 emisií týchto poukážok.

Chaos v štátnych financiách a starosti investorov zvyšovali aj pomery v Uhorsku. Okrem spomínaných oficiálnych peňazí obiehali v Uhorsku, ktoré sa snažilo osamostatniť z habsburskej monarchie, aj poukážky uhorskej revolučnej vlády, tzv. košútovky. Názov dostali podľa L. Kossutha, ministra financií Uhorska a jedného z vodcov revolúcie. Tie sa vydávali do obehu od polovice roku 1848 a platili až do potlačenia revolúcie v Uhorsku v auguste 1849.

Zaujímavý bol ďalší osud samotného L. Košúta. Ten vedomý si toho, že po potlačení revolúcie mu hrozilo väzenie a možno aj smrť emigroval do zahraničia. Po pobyte vo viacerých európskych štátoch ( Taliansko, Anglicko) sa napokon usadil v USA. Tam svoj odboj proti habsburskej monarchii ďalej rozvíjal. Jednou z jeho činnosti bolo aj vydávanie papierových platidiel. Boli to poukážky znejúce na forinty (zlaté), ktoré boli vydané vo Philadelphii a poukážky Hungarian fund znejúce na doláre vydané v New Yorku v roku 1852. Je zaujímavé si tiež všimnúť, že tieto poukážky sa veľmi podobali na vtedajšie americké doláre. L.Košút v podstate vydával tieto platidlá pre svojich stúpencov. Tie mali mať hlavne propagačný, podporný a pamiatkový charakter. Mali byť akýmsi symbolom odboja proti centralizácii v habsburskej monarchii a snahou o osamostatnenie sa Uhorska. Na území monarchie boli samozrejme zakázané, zabavované a ničené.

Aby sa nahradil nedostatok drobných mincí v obehu, vydávali sa aj ďalšie peniaze - mincové poukážky. Boli to núdzové papierové peniaze, ktoré si vydávali mestá, obce, ale aj rôzni podnikatelia. Oficiálne štát tieto tzv. núdzovky zakazoval vydávať, ale vzhľadom na nestabilné pomery sa v podstate tolerovali. Núdzovky obiehali iba na ohraničenom území emitenta, napr. v jednom meste. Boli určene na malé platby, o čom svedči aj to, že zneli na grajciare ( 1 zlatý = 60 grajciarov). Aj štát bol nútený vydávať tieto mincové poukážky. Malo to byť však iba dočasné riešenie a postupne mali byť z obehu sťahované. Napokon ich sťahovanie z obehu trvalo dlhšie a obiehali až do roku 1856.

Štát, ale aj podnikateľské kruhy monarchie si uvedomovali, že toto nezdravé investorské prostredie bude potrebné vyliečiť, a to hlavne v menovej oblasti. Už v roku 1850 sa začalo s ozdravovaním meny. Hlavne bolo potrebné odstrániť všetky štátne papierové peniaze, ale aj núdzovky miest. Štát sa zaviazal postupne splácať dlh RNB a nevydávať už štátne papierové peniaze. Tak sa mali v obehu objavovať už iba bankovky RNB, a tie mali byť kryté striebrom. Ale ešte v roku 1850 boli vydané ďalšie štátne papierové peniaze. Boli to zúročiteľné ríšske pokladničné listy, ktoré mali v podstate povahu štátnych dlhopisov. Bolo vydaných 5 emisií týchto pokladničných listov: posledná v roku 1853 a niektoré boli dokonca nezúročiteľné. V roku 1854 došlo k dohode medzi štátom a RNB, na základe ktorej mala banka vymeniť všetky štátovky za svoje bankovky. Ešte v tom istom roku sa vydala posledná bankovka RNB znejúca na konvenčnú menu, a to na 10 zlatých. Tým došlo k zavedeniu jednotných papierových peňazí a k stabilizovaniu peňažných pomerov v krajine.

Stabilita meny sa teda neobnovovala jednoducho aj preto, lebo v 50. rokoch sa neodstránil byrokratizmus štátneho aparátu a monarchia mala ďalšie výdavky pri krymskej vojne 1853 - 1856. Hospodárstvo monarchie sa však postupne rozvíjalo, čo pôsobilo kladne aj na menu štátu. Napokon až v roku 1856 bolo nariadené stiahnuť všetky štátne papierové peniaze z obehu.

Celé 50. roky sa habsburská monarchia snažila vytvoriť menovú stabilitu, uľahčiť obchodné styky a rozvoj ekonomiky aj tým, aby utvorila jednotnú menu s nemeckými štátmi. Pre odpor Pruska sa jej to nedarilo. K vzniku spoločnej meny došlo napokon až v roku 1857, ale o jej význame si povieme nabudúce.

Autor: Jozef Rynik


Tweet