Porovnanie HDP na obyvateľa v USA a Európe potvrdzuje obrovskú priepasť

Autor: redakčne upravené
21.01.2026 (13:00)

HDP na obyvateľa odhaľuje tvrdú realitu: americká ekonomika je takmer dvakrát výkonnejšia než európska. Čísla o HDP na obyvateľa ukazujú tvrdú realitu, ktorá má čoraz vážnejšie strategické dôsledky. Pozrite si zaujímavý graf.

Európa sa rada porovnáva so Spojenými štátmi – historicky, hodnotovo aj civilizačne. V ekonomike však už toto porovnanie čoraz viac pripomína zápas, v ktorom jedna strana zrýchľuje a druhá sa snaží udržať tempo. Čísla pritom jasne ukazujú realitu, ktorú je čoraz ťažšie prekryť frázami o „európskom modeli rastu“. Rozdiel v ekonomickej výkonnosti medzi EÚ a USA nie je len otázkou niekoľkých percent. Je to rozdiel v úrovni, ktorá sa v čase prehlbuje a začína mať strategické dôsledky.

Najpriamočiarejšie porovnanie ponúka HDP na obyvateľa, teda ukazovateľ, ktorý hovorí, koľko ekonomickej hodnoty pripadá na jedného človeka. V roku 2024 dosiahli Spojené štáty približne 86-tisíc dolárov na obyvateľa, zatiaľ čo Európska únia sa pohybuje na približnej úrovni 43-tisíc. Inými slovami: priemerný Američan žije v ekonomike, ktorá je na hlavu takmer dvojnásobne výkonnejšia než tá európska.



Zaujímavé je, že aj v rámci EÚ sa nájdu krajiny, ktoré by podľa tohto ukazovateľa dokázali súperiť s americkou špičkou. Luxembursko či Írsko presahujú hranicu 100-tisíc dolárov na obyvateľa, teda čísla, ktoré sa približujú najbohatším americkým štátom. No práve tu sa ukazuje ďalší problém: Európa má výnimky, ale nemá dostatočne silný priemer. Vysoké hodnoty sú často výsledkom špecifických ekonomických modelov a koncentrácie globálnych firiem, nie prirodzenej produktivity širokej ekonomiky.

Väčšina krajín EÚ sa pohybuje v pásme 20 až 40-tisíc dolárov, čo znamená, že veľká časť Únie stále viac dobieha než konkuruje. Slovensko sa s približne 26-tisíc dolármi na obyvateľa radí do skupiny krajín, ktoré stále dobiehajú vyššiu pridanú hodnotu a rýchlejší rast, no čelia už „západnému“ tlaku na mzdy aj životné náklady.

Dôležité je tiež uvedomiť si, že USA nie sú jednoliatou ekonomikou – tvoria ich štáty s vlastnými špecifikami, často porovnateľné veľkosťou či populáciou s európskymi krajinami. Napriek tomu väčšina z nich v ekonomickej sile presahuje európsky priemer. A potom sú tu extrémy, ktoré Európa prakticky nepozná. Federálny dištrikt Kolumbia s vyše 260-tisíc dolármi na obyvateľa síce nie je klasickým štátom, no je silným symbolom toho, ako americký systém dokáže koncentrovať špičkové služby, kapitál a vysokovýkonné sektory na relatívne malom území. Podobná koncentrácia je výrazná aj v niektorých ďalších amerických štátoch, ktoré fungujú ako silné rastové centrá. Európa takúto dynamiku čiastočne pozná, no jej ekonomika sa nevie opierať o rovnako dominantné ťahúne, ktoré by dokázali kontinent posúvať výrazne dopredu.

Tento rozdiel nie je len štatistický. V praxi znamená, že Spojené štáty si môžu dovoliť viac investovať do výskumu, obrany, technológií, energetiky aj infraštruktúry a zároveň lepšie absorbovať krízy. Európa sa, naopak, viac sústreďuje na spravovanie existujúceho modelu, často cez reguláciu a prerozdeľovanie, pričom jej rastový motor slabne. V čase, keď sa globálna konkurencia priostruje, to prestáva byť komfortná pozícia. Ekonomická sila dnes totiž nie je len o bohatstve, ale aj o schopnosti presadiť vlastné záujmy, vytvárať technologické štandardy, udržať talenty a určovať tempo.

Európa tak stojí pred rozhodnutím. Buď sa uspokojí s rolou stagnujúceho priestoru, alebo začne riešiť to, čo ju brzdí: nízku produktivitu, slabšie investície do inovácií, fragmentovaný kapitálový trh, pomalšiu schopnosť škálovať firmy a vyššie náklady na energiu aj podnikanie. Ak sa tieto otázky budú naďalej odsúvať, rozdiel medzi EÚ a USA už nebude len nepríjemnou štatistikou. Stane sa určujúcim faktorom. A potom už nepôjde len o rozdiel v bohatstve. Pôjde o rozdiel v sile, teda v tom, kto bude nastavovať pravidlá a kto sa im bude prispôsobovať.
 


Tweet