História bankovníctva na Slovensku III.

Autor: Ing. Michal Kohút
28.10.2002 (00:00)

V pamätnom novembri roku 1989 sme na námestiach kľúčmi, pesničkami i demonštráciami pochovali socializmus, s vierou v "lásku a pravdu hovoriť len".

Nádherné obdobie plné atmosféry slobody, nevídanej spolupatričnosti a vzrušenia z čakania na všeobecný blahobyt a novú kvalitu života. Dotyk západu sme pocítili, keď nevídaný tovar s krásnymi obalmi si začal nachádzať cestičky z "podpultov" a tuzexu aj do regálov našich sivých obchodov. Zmeny sa dotýkali každej sféry, finančnú nevynímajúc. Ako sa teda vyvíjal náš malý slovenský bankový svet za posledných 13 rokov?

1.1.1990 vznikol dvojstupňový bankový systém, keď sa od existujúcich bánk oddelila Štátna banka československá (ŠBČS) a začala plniť úlohu centrálnej banky. Jej právne postavenie však bolo ošetrené až v zákone o ŠBČS z roku 1992.
Zákonom č.158/1989 Zb. o bankách a sporiteľniach sa pripravila pôda pre vznik nových bánk s názvami Investičná banka, Československá obchodná banka, Česká štátna sporiteľňa, Slovenská štátna sporiteľňa, Živnostenská banka, Komerční banka a Všeobecná úverová banka. Posledné dve uvedené vznikli z pobočiek ŠBČS, ostatné jednoduchou transformáciou z jestvujúcich socialistických bánk. Banky ostali v štátnom vlastníctve nepripravené na novú kapitalistickú realitu.

Toto obdobie, za vlády Václava Klausa inak známe ako uťahovanie si opaskov, prinieslo nový zákon o bankách (1992), ktorý povoľoval čiastočnú privatizáciu a vstup zahraničných bánk a špeciálne i spomenutý zákon o ŠBČS.

Tento zákon hovoril o právomociach centrálnej banky, nástrojoch menovej politiky, jej vzťahu k vláde a ostatným bankám. Zákon nepredpokladal rozdelenie centrálnych bánk, i keď v tom čase štát fungoval na federatívnom princípe.

Po silvestrovských ohňostrojoch a príhovore Vladimíra Mečiara vznikla 1.1. 1993 Slovenská republika. Začal platiť zákon o Národnej banke Slovenska. Nasledujúce obdobie troch rokov je charakterizované nekontrolovaným, najmä kvantitatívnym rozmachom slovenského bankovníctva, pričom podiel zahraničných investorov dosiahol do roku 1997 približne 50%. V tomto období sa uskutočnila neprehľadná malá i veľká privatizácia, ktorá zapríčinila mnohé krachy "podnikovej klientele" bánk.

V tomto čase médiami rezonovali termíny prvotná a druhotná platobná neschopnosť podnikov a podkapitalizovanie. Tieto termíny budú bližšie vysvetlené v slovníčku pojmov.

Toto eldorádo vznikov, prelievania kapitálu, zánikov firiem aj nezodpovednosti bánk pri poskytovaní úverov (klientelizmus, korupcia, chýbajúce know-how) a v neposlednom rade aj nízkoúročené alebo inak nevýhodné úvery z dedičstva socializmu spôsobili, že v celej ekonomike sa tieto pohľadávky bánk v hodnote 112 miliárd korún stali prakticky nedobytnými tzv. klasifikovanými. To, že podstatnú časť bankového sektoru vlastnil ešte štát, prípadne ručil za tieto záväzky vstupujúcim zahraničným investorom do bankového sektora zapríčinil, že táto astronomická suma sa postupne prekladala na plecia štátnej Konsolidačnej banky, a teda daňových poplatníkov. Tento proces postupného ozdravovania bankového sektora sa nazval reštrukturalizácia.

Neštandardnosť ekonomického prostredia charakterizovala aj situácia, keď vklady v bankách boli úročené 15% a úvery vyše 20% p.a.

Reštrukturalizáciu, a teda postupné ozdravovanie bankového sektoru zahájila až Dzurindova vláda (1998). Dochádza k rapídnemu poklesu úrokových mier Napriek tomu si zubatá vybrala daň v podobe krachu Agrobanky (2000), Dopravnej banky (2000) a nakoniec i netransparentnej Devín banky (2001). Do problémov sa dostala aj IRB, ktorú zachránila až NBS finančnou injekciou vo výške 27,5 mld. Sk. Nedôveru v bankové domy ponúkajúcich len kozmetické úročenie vkladov využili tzv. nebankové subjekty, ktoré ziskuchtivým občanom ponúkali zúročenie ich vkladov na hranici 30 – 40%. Dôsledky sa odhadujú na vyše 15 mld korún. Okrem naivity klientov priala prekvitaniu tohto biznisu aj nedokonalá legislatíva a nečinnosť finančnej polície.

Je viac než pravdepodobné, že nebankové subjekty využívali pyramídovú metódu, založenú na princípe vyplácania vysokých úrokov z vkladov nových členov. Ku krachu dochádza, ak prísun finančných prostriedkov nových klientov nie je natoľko silný, aby pokryl úroky starých klientov. Nasleduje dominový efekt – nedôvera v jeden nebankový subjekt sa rýchlo prenáša na ostatné.

Sprísnené bankové podmienky získania úveru pre fyzické osoby zapríčinili, že nanovo začínajú prekvitať kvázi predaje na splátky, katalógy, záložne a rôzne pôžičkové fondy. Komu sa zdá, že tento seriál končí tam kde začínal, nemýli sa...



Tweet